Ako som začal nasledovať Buddhovu cestu

Ctihodný Jin Šun

Ako cestujeme cestou života, nevyhnutne sa stretneme s temnotou a mnohými neočakávanými ťažkosťami. Avšak temnota nie je večná a ťažkosti nakoniec istotne prekonáme. My, ktorí sa rodíme do ľudskej ríše, sa musíme spoľahnúť na našu ľudskú existenciu a využiť ju, aby sme postúpili do vyššej a jasnejšej ríše. Musíme si udržať zdravie a harmóniu naších tiel a myslí. Musíme byť racionálni, srdeční a oddaní a nesmieme upadnúť do zúfalstva. Náboženská viera je teda dôležitá.

Ktokoľvek, kto nemá vieru, alebo má nedostatočnú vieru v náboženstvo, ľahko prepadá frustrácii a má sklon odmietať seba samého. Často prebývajú v stave melanchólie a zúfalstva. Taký človek môže skĺznuť do stavu mysle, kde zle zaobchádza s druhými, trpí ťažkou hystériou alebo spácha samovraždu. Ľudský život, ktorý sa stal zlým a skazeným, je vskutku strašný! Toto je obzvlášť problém v tejto modernej dobe. Ľudské mysle sa neustále ženú za väčším bohatstvom a materiálnymi statkami. V ich srdciach je prázdnota. Chýba im zmysel života. Morálne cnosti sú čim ďalej slabšie a slabšie. Náboženstvo, ktoré slúži na liečenie ľudských sŕdc, je v súčasnosti jasne potrebnejšie než kedykoľvek predtým.

Dovoľte mi vám vysvetliť, ako som získal vieru v buddhizmus. V roku 1918 som začal s náboženským hľadaním a skončil som výberom buddhizmu. Posledným krokom bolo to, že som vstúpil do kláštorného rádu. Ako som dospel k výberu buddhizmu? Teraz, keď sa to pokúšam vložiť do slov, zisťujem, že je ten výber ťažké vysvetliť.

Narodil som sa a bol som vychovaný v roľníckej rodine. Vďaka chudobe som sa musel v rannom veku vzdať svojho štúdia. Avšak začal som študovať čínsku medicínu a fráza "Medicína je kráľovskou cestou k nesmrteľnosti" ma viedla k uctievaniu Cesty nesmrteľných. Šen Nungova Materia Medica [a iná taoistická klasika ako Bao Pu Zi (Kniha Zachovania majstra solidarity)]*, ktorá hovorí o medicíne užitočnej na predĺženie života a alchýmii, vzbudila moju vieru v náboženstvo Cesty nesmrteľných. Naviac som vyhľadal ezoterické "Umenia zázrakov", ako je veštenie za pomoci zručného rozmiestnenia nebeských výhonkov a pozemských konárov a za pomoci zaklínadiel a kúziel.

Pridal som sa k Asociácii Tong Šan, v ktorej som študoval umenia šamanizmu a hypnózy. V tejto dobe som bol úplne pohĺtený čarodejníckym náboženstvom Cesty bohov a venoval som veľkú pozornosť fenoménu dlhovekosti jednotlivca a mystycizmu. To rozšírilo moju víziu a toto hľadananie pravdy malo na mňa dobrý vplyv.

Tápal som v temnote tejto viery dva či tri roky, než môj otec zistil, čím sa zapodievam. On samozrejme neschvaľoval to, čo som robil a chcel, aby som sa stal učiteľom. S pomocou učiteľov a priateľa som začal študovať práce Lao Cu a Čuang Cu (taoistických filozofov) a zároveň som čítal niektoré moderné diela. Následkom toho sa môj náboženský náhľad začal meniť.

Nemožno povedať, že nie je spojenie medzi Lao Cu a Čuang Cu a neskoršími asketickými praxami taoistov. Filozofické princípy týchto dvoch mysliteľov sú mimoriadne hlboké a ďalekosiahle. Boli proti umelosti a požadovali návrat k tomu, čo je prirodzené a hľadali ideálnu jednoduchosť. Ich ideál nie je možné dosiahnuť. Filozofia, ktorá je pevne zakotvená v tomto svete a zapodieva sa zušľachťvaním ľudskej povahy, sa zdá byť rozumnou filozofiou, ale mne chýbala v ich filozofii sila potrebná na jej naplnenie. Iste, že život v ústraní vedený len pre pestovanie vlastného prospechu nemôže byť pre spoločnosť nijak prínosný. Myšlienky Lao Cu a Čuang Cu boli prispievajúcim faktorom môjho rozhodnutia pre buddhizmus. Taoistická filozofia a taoistické metódy seba rozvoja si získali moje sympatie. Ničmenej už som nebol žiakom taoizmu a prebudil som sa z krásneho snového sveta Cesty nesmrteľných.

Po tom, čo bola moja viera v taoizmus otrasená, nezanechal som ju. Nasledoval som ho ledabolo a vrátil som sa ku konfuciánským knihám, ktoré som študoval predtým. Konfucianizmus bol absolútnym opakom taoizmu s jeho úplne ezoterickým charakterom a náboženským individualizmom.

Konfucianizmus zdôrazňuje potrebu mentálneho a fyzického rozvoja. Ale predovšetkým sa zaoberá veľkým politickým ideálom. Je obyčajný, praktický, vážne sa zaoberá ľudskými problémami a ctí si racionálnosť. Všetko toto sú hlavné prvky čínskej kultúry. Súhlasil som s ich filozofiami a dokonca som ich chválil, ale neboli schopné naplniť prázdnotu v mojom nepokojnom srdci. Ostatní si mysleli, že som sa stal pragmatickejším, ale faktom je, že som prežíval narastajúcu prázdnotu.

Keď teraz nad tým uvažujem, zisťujem, že táto skúsenosť bola založená na fakte, že konfucianizmus kladie malý dôraz na náboženstvo. Bežným ľuďom pripadajú praktiky konfucianizmu obyčajné a praktické. Vašu cnosť, zásluhy a učenia vytvorené výhradne pre tento život nie je možné vstavať do impozantného a vznešeného návodu na život. Takému plánu chýba predvídavosť. Nedokáže priviesť ľudí do stavu, kde sú ich srdcia a mysle v pokoji (tj. do stavu, kde nie sú pohnutí ziskom alebo stratou, utrpením alebo radosťou, životom alebo smrťou) a aby v tomto kráčali vpred po ceste slávy. Môj pobyt medzi Lao Cu, Čuang Cu, Konfuciom a Menciom trval štyri alebo päť rokov.

Keď mi bolo predstavené kresťanstvo, bol som v stave rozrušenia a prázdnoty. Začal som sa o neho hlboko zaujímať. Je to náboženstvo s veľmi spoločenským charakterom. Od kresťanstva som sa naučil o vzťahu medzi oddanosťou a čistou vierou k pravému významu náboženstva. Kresťanstvo, ktoré malo vieru, nádej a lásku, malo niečo, čo konfucianizmus nemal. Študoval som Starý a Nový zákon a kresťanské periodiká ako Pravé svetlo a Duchovné svetlo. Praktikoval som modlitbu a dochádzal na duchovné obnovy. Ničmenej som sa nikdy nedokázal prinútiť k tomu, aby som stal kresťanom.

Vonkajšie príčiny pre to zahŕňali fakt, že v tej dobe bolo protikresťanské hnutie. Hoci to nemalo žiadne spojenie s kresťanskou vierou ako takou, kresťanská cirkev, spoliehajúca sa na medzinárodné pozadie sa nedokázala vyhnúť kultúrnej agresii. Hlavným dôvodom bolo však to, že bolo pre mňa ťažké prijať určité aspekty kresťanského myslenia, ako je sľub večného života pre veriacich a večného ohňa pre neveriacich. Ľudské správanie a činy (ako v srdci tak aj navonok) neboli brané za mieru tohto rozsudku. Merítkom rozsudku bolo iba to, či mal niekto vieru alebo nie. Slogan: "Nech žije veriaci, zatraťte neveriaceho" ukazuje prísne monopolistický a exkluzívny postoj. Všetkých treba zničiť okrem tých, čo patria k našej strane. Pod touto "triednou láskou" som odhlalil krutú nenávisť. Je tam tiež náhľad, že duša človeka pochádza od Boha a že táto duša sa zjednotí s telom a človekom. Podľa kresťanskej doktríny môže byť človek spasený, len ak sa znovu narodí (tj. prejde krstom pozn. prekl.). Toto znamená, že veľká väčšina ľudí ide do pekla. Vravieť, že vševediaci a všemohúci Boh je schopný takto zaobchádzať s celým ľudstvom, ktoré nazýva svojími synmi a dcérami, je poza akúkoľvek predstavivosť a je nezdôvodniteľné. Nedokázal som veriť, že Ježiš bol schopný odčiniť moje hriechy a spasiť ma.

Svetlo, ktoré som dostával od kresťanstva, trvalo menej ako dva roky a rýchlo zmizlo. Pocit prázdnoty a beznádeje zostúpil na mňa ako malá loďka uprostred búrlivých vĺn. Stal som sa emocionálne deprimovaným a niekedy som bol zmätený a ustarostený. V tomto stave hlbokej depresie som čítal hocičo, len aby som nejak zabil čas.

Náhodou som narazil na Feng Meng-Čenov úvod k Čuang Cuovi, kde hovorí: "Nie sú vari texty Čuang Cua a komentár od Kua v skutočnosti predzvesťou buddhistického myslenia?" Moje srdce poskočilo a začal som skúmať buddhizmus. Avšak získať informácie o buddhizme bolo ťažké a nebolo ľahké získať kópie buddhistických textov. Navštívil som kláštory a všade hľadal, ale dokázal som získať a prečítať len: Lung-šu-čing-tu wen, Čin-kang čing hsi-šu, Jen-tieňen-mu, Čuan-teng lu, Fa-hua čing a poškodenú kópiu Hua-yen čing šu-čao čuan jao a Čung lun.**

Prirodzene som nedokázal tým spisom porozumieť, lebo pre začiatočníka, ako som bol ja, to bolo priťažké. Napriek tomu, to bola práve moja neschopnosť porozumieť, ktorá ma prinútila ísť týmto smerom. Bol som ako dieťa fascinované luxusným okolím, túžiace poznať a učiť sa. Hoci som im dokázal porozumieť len čiastočne, vtedy som si začal uvedomovať neobmedzenosť buddhizmu.

Neskôr som narazil na článok opáta Tai-Hsu s názvom: "Metóda pre domáce štúdium buddhizmu" a len vtedy som bol schopný začať svoje štúdium na jednoduchej úrovni. Prečítal som viacero úvodných kníh, ako aj niektoré práce zaoberajúce sa buddhistickými školami Madhjamika a Vadžrajána. Hoci mi stále chýbalo pochopenie, buddhizmus sa stal mojím vznešeným ideálom a moja viera neustále narastala. Pevne verím, že učenia o zákone karmy sú najbližšie realite našej životnej situácie. Je to vďaka poznaniu tohto, že zanecháme to, čo je zlé a obrátime sa k tomu, čo je dobré. Nasledovaním tejto cesty sa zmeníme z obyčajnej ľudskej bytosti na mudrca. Dokonca aj keď spadneme, pokiaľ ostaneme na ceste, dosiahneme pokrok a úplné osvietenie. Nie je to len vecou hľadania konečného útočiska. Na našej ceste k osvieteniu sú tiež okolnosti, keď sa zdá, že cesta vedie k slepému koncu a napriek tomu, zisťujeme, že sa objavuje nová cesta. Tieto situácie nás poháňajú a vedú nás ďalej, takže môžeme pokračovať na našej ceste večnej nádeje.

Buddhizmus je pre mňa náboženstvom, ktoré sa nespolieha výhradne na vieru. Dobré a zlé správanie príjima za mieru posúdenia či je niekto obyčajný človek alebo svätec. Dáva dôraz na osvietenie jednotlivca a čo je najdôležitejšie, zdôrazňuje prospievanie všetkým cítiacim bytostiam. Buddhizmus kladie veľký dôraz na dokonalé osvietenie. Len prostredníctvom takého prebudenia je možné získať skutočnú slobodu. Buddhizmus je zjednotením viery, dokonalej múdrosti a súcitu. Rozvoj tela a mysle si v buddhizme berie za svoje to najlepšie, čo je možné nájsť v konfucianizme a ide ďaleko za to. Konverzia skrz dôveru, ktorá sa tiež nachádza v kresťanstve, sa tiež dá nájsť v buddhizme.

Podľa môjho názoru obsahuje buddhizmus všetko najlepšie zo všetkých náboženstiev. Je tam absolútna pravda a relatívna pravda. Každá z nich je schopná naplniť potreby každého človeka a logicky ho vedie k tomu, čo je dobré.

Vybral som si buddhizmus, aby bol mojou úľavou v tiesni a svetlom, ktoré rozjasnilo moju temnotu. Nanešťastie mi chýba prirodzená citlivosť a hoci chválim a vzhliadam k veľkej ceste bódhisattvov, musím ju ešte sám zakúsiť. Od čias, keď som si vybral buddhizmus až doteraz som žil pokojne a bezpečne, nepoznajúc nič iné než hlboký a priamy pokrok v súlade s jeho učením.

V roku 1928 umrela moja matka a môj otec ju nasledoval o rok nekôr. Ten čas bol pre mňa vhodný, aby som vstúpil do mníšskeho rádu. V mojej rodine už nebolo nič, čo by vyžadovalo moju pozornosť. Tak som sa v lete 1930 rozhodol stať mníchom. Nech sú moje telo a myseľ pohrúžené v Trojitom klenote a usilujú sa v buddhizme, v najvyššom z náboženstiev.

Preložil Čai Gao Mao, upravil Mick Kiddle, korektúry Neng Rong. (19.2.1995)

Poznámky
*V dejinách dynastie Han sa spomína 36 prác na tému terapeutiky. Niektoré z týchto materiálov sa pripisujú Šen Nungovi, mýtickému hrdinovi, z legendárneho obdobia čínskej histórie. Bao Pu Zi je alchymistický spis od Ko Hung zo štvrtého storočia nášho letopočtu.
**Prvá z prác je didactický spis napísaný v 12.storočí, druhá je Diamantová sútra, tretia je kompilácia z dynastie Sung, ktorá predstavuje základné náuky piatich škôl Čhanu (Zenu), štvrtá je známa ako Transmisia Lampy, piata je Lotosová sútra, šiesta je Avamtasakasútra, čo je základný text školy Hua-jen (jap.Kegon) a siedma je Madhjamika šástra.

zdroj obrázku: http://www.mlausa.org/img/yinshun.jpg, z anglického jazyka preložil Kunzang,
zdroj: http://www.buddhanet.net/pdf_file/miao_yun.pdf

Záznam o živote a učeniach Wu-Minga

Spísané Majstrom Tung-Wangom

predstaveným kláštora Han-hsin v

trinástom roku cyklu zemského draka (898)

Môj drahý priateľ, najctihodnejší majster Tung-Wang,

starý a chorý tu ležím s vedomím, že tento odkaz bude môj posledný čin na tejto zemi a že v čase, keď ho budeš čítať, už nebudem medzi živými.

Hoci sme sa nevideli, odkedy sme študovali spoločne pod vedením nášho najctihodnejšieho majstra, mnoho rokov, často som myslel na teba, ktorý si jeho najhodnejším nástupcom. Mnísi z celej číny hovoria, že si skutočným levom Buddhadharmy; ten, ktorého očí sú ako meteory, ktorého ruky dokážu chytiť blesk a ktorého hlas hrmí ako hrom. Hovorí sa, že každý tvoj čin otriasa nebom i zemou a pôsobí, že sa sloni a draci zmätenosti dávajú bezmocne na útek. Povedali mi, že tvoj kláštor nemá páru v disciplíne a že pod tvojím prísnym vedením nasledujú svoj výcvik stovky mníchov s najvyššou horlivosťou a odhodlaním. Tiež som však počul, že v oddelení osvieteného nástupcu si nemal toľko šťastia. Čo ma privádza k hlavnému bodu tohto dopisu.

Žiadam ťa, aby si obrátil pozornosť na mladého muža, ku ktorému je pripnutá táto správa. Ako stojí pred tebou, nepochybne sa hlúpo usmieva, zatiaľ čo sa cpe nakladanými uhorkami. Možno sa budeš pýtať, či je taký úplný blázon, ako vyzerá - a ak je to tak, čo ma vlastne donútilo k tomu, aby som ti ho poslal? Aby som odpovedal na tvoju prvú otázku, uisťujem ťa, že Wu Mingovo bláznostvo je úplnejšie než by sa ti mohlo zdať len podľa jeho výzoru. A pokiaľ ide o druhú otázku, môžem len povedať, že napriek jeho tuposti, alebo možno vďaka nej, avšak skôr napriek nej a zároveň vďaka nej, sa zdá, že Wu-Ming akosi nechtiac a náhodne plní úlohu veľkého Bódhisattvu. Možno ti bude nápomocný.

Dopraj mu šesťnásť hodín spánku a poskytni mu veľa nkaladaných uhoriek a Wu-Ming bude vždy sťastný. Nič od neho neočakávaj a aj ty budeš šťastný.

S úctou Čin-Mang.

Po pohrebe Čin Manga zorganizovali priaznivci jeho kláštora Wu-Mingovu cestu do kláštora Han-hsin, kde som zotrvával, vtedy ako aj dnes, vo funckii predstaveného. Jeden mních našiel Wu-minga pred bránou kláštora a keď uvidel na jeho rúchu pripnutý lístok s mojím menom, priviedol ho do môjho príbytku.

Je zvykom, že keď sa novo príchodzí mních prvý krát prezentuje pred predstaveným, trikrát sa pokloní a úctivo požiada, aby bol prijatý za študenta. A tak ma trochu prekvapilo, keď vošiel Wu-ming do izby, vytiahol z krčahu, ktorý držal pod pazuchou nakladanú uhorku, strčil si ju celú do úst a šťastne ju žviakal, pričom sa mu ústa roztiahli do bezzubého imbecilného úškrnu, ktorý sa jedného dňa stal legendárnym. Potom, čo si ležérne prezrel izbu sa nahlas pleskol po perách a povedal: "Čo bude na obed?"

Potom, čo som si prečítal odkaz od drahého starého Čin Manga, zavolal som hlavného mnícha a požiadal ho, aby zaviedol môjho nového študenta do mníšskej ubytovne. Keď odišli, premýšľal som o slovách Čin Manga. Han-hsin bolo skutočne najtvrdšie miesto výcviku: zimy boli mrazivé a v lete pražilo slnko. Mnísi nespali viac ako tri hodiny za noc a jedli len jedno jednoduché jedlo denne. Po zyšok dňa ťažko pracovali okolo kláštora a tvrdo praktikovali v meditačnej hale. Avšak beda, Čin Mang počul správne, medzi mojimi žiakmi nebol jediný, o ktorom som mal istotu, že by bol hodnou nádobou pre prijatie prenosu neprenositeĺnej Dharmy. Začínal som si zúfať, že jedného dňa, nemajúc ani jediného nástupcu, nenaplním povinnosť dozrieť na pokračovanie dharmovej línie môjho učiteľa.

Sotva by bolo možné mníchov obviniť zo samoľúbosti, či ľahostajnosti. Ich úprimná ašpirácia a discplinované úsilie boli vskutku obdivuhodné a mnohí dosiahli veľkú jasnosť a múdrosť. Ale boli príliš zanprázdnení svojou kapacitou pre tvrdú disciplínu a pyšní na svoj vhľad. Hádali sa o prestížne postavenie a moc a zápasili o uznanie. Akoby žiarlivosť, rivalstvo a ambície viseli nad kláštorom Han-hsin ako temný mrak a vcucli dokonca aj najmúdrejších a úprimných do hmly zatemnenia. Držiac pred sebou odkaz od Čin Manga som sa modlil, nech je Wu-Ming tento "náhodný bódhisattva" tým kváskom, ktorý môj recept toľko potreboval.

Na moje radostné prekvapenie sa Wu-Ming prispôsobil životu v Han-hsine ako kačka vode. Na moju žiadosť bol pridelený k práci v kuchyni, kde nakladal uhorky. Toto vykonával neúnavne a s radostnou vážnosťou zhromažďoval a miešal ingrediencie, dvíhal ťažké sudy, pupmpoval a nosil vodu a samozrejme slobodne ochutnával plody svojej práce. Bol nadšený!

Keď sa mnísi zhromaždili v meditačnej hale, obvykle našli Wu-Minga ako sedí v úplnej tichosti, zjavne bol v skutočne hlbokom samadhi. Nikto si ani len nepomyslel, že jediná hlboká vec ohľadom Wu-Mingovej meditácie bola hlboká nepravdepodobnosť, že mu meditačná pozícia s nohami skríženými v polohe lotosu, vystretým a vystredeným chrbtom pripadala tak úžasne príhodná pre hodiny dĺheho spánku, ktorý tak miloval.

Deň za dňom a mesiac po mesiaci, ako sa mnísi lopotili, aby naplnili fyzické a duchovné požiadavky kláštorného života, Wu-Ming cez to všetko preplával bez úsilia, s úškrom a pískajúc si. Hoci aj, pravdupovediac, bola Wu-Mingova zenová prax bez najmenšieho úžitku, podľa vonkajšieho výzoru ho všetci posudzovali ako mnícha veľkého dosiahnutia a dokonalej disciplíny. Smaozrejme, mohol som túto mylnú predstavu celkom ľahko vyvrátiť, ale cítil som, že Wu-Mingove jedinečné čaro fungovalo a nechystal som sa odhodiť tento najabsurdnejší zo zručných prostriedkov.

Rad za radom boli mnísi žiarliví, zmätení, nepriateľskí, ponížení a inšpirovaní tým, čo pokladali za Wu-Mingovo veľké dosiahnutie. Samozrejme Wu-Mingovi nikdy nedošlo, že jeho, či niekoho iného správanie vyžadovalo takéto posudzovanie, lebo to je záležitosť omnoho sofistikovanejšej povahy, než bola tá, ktorú bola schopná jeho myseľ pojať. Vskutku, všetko, čo sa ho týkalo, bolo také zjavné a prosté, že ho iní považovali za nezmerne uskutočneného.

Wu-Mingova nevyzpytateľná prítomnosť mala na životy mníchov neskonale rušivý účinok a podťala sieť racianlizácii, ktorá takýto rozruch obyčajne sprevádza. Jeho úplná zreteľnosť ho robila imúnnym a nezrozumiteľným pre spoločenskú pretvárku ostatných. Pokusy o lichôtky aj urážky sa stretali s rovnakým nechápavým úškrnom - úškrnom, ktorý mnísi vnímali ako samotné ostrie meča Pradžňápáramity. Nenachádzajúc v takej výmene úľavu, či rozptýlenie, boli všetci donútení hľadať zdroj a riešenie ich trápení vo svojej vlastnej mysli. Čo je však dôležitejšie a absurdnejšie Wu-Ming spôsobil, že v mníchoch vyvstalo nezlomné odhodlanie plne preniknúť učením "Veľká cesta je bez ťažkostí", o ktorom boli presvedčení, že ho stelesňoval.

Hoci som počas celého svojho života stretával mnoho najctihodnejších patriarchov Tathágatovho učenia, nikdy som nestretol niekoho tak zručného v prebúdzaní druhých k ich vrodenému Buddhovstvu, ako bol tento úžasný blázon Wu-Ming. Jeho duchovné nezmysly boli ako iskry, ktoré zapaľovali v mysliach mnohých, ktorí sa s ním zapájali do rozhovoru, oheň osvieťujúcej múdrosti.

Raz pristúpil k Wu-Mingovi mních a vo všetkej vážnosti sa ho opýtal: "Čo je v celom vesmíre najúžasnejšie?" Bez zaváhania otričil Wu-Ming mníchovi do tváre uhorku a zvolal: "Nie je nič úžasnejšie než toto!" S tým sa mních prelomil cez dualizmus subjektu a objektu: "Celý vesmír je nakladaná uhorka, nakladaná uhorka je celý vesmír!" Wu-Ming sa uchechtol a povedal: "Nehovor nezmysly. Uhorka je uhorka, celý vesmír je celý vesmír. Čo už je viac zrejmé?" Mních prenikajúc dokonalou manifestáciu Absolútnej pravdy v javoch, tlieskol rukami a zasmial sa, hovoriac: "V celom nekonečnom priestore je všetko lahodne kyslé!"

Pri inej príležitosti sa mních spýtal Wu-Minga: "Tretí Patriaracha povedal: "Veľká cesta je bez ťažkostí, len prestaň mať predsudky." Ako si môžeš užívať jedenie uhoriek, keď odmietaš čo i len odhryznút z mrkvy?" Wu-Ming povedal: "Milujem uhorky; neznášam mrkvy!" Mních sa zaklonil dozadu, akoby ho zasiahol blesk. Potom so smiechom, vzlykaním a tancujúc okolo zvolal: "Obľuba uhoriek a neznášanie mrkiev je bez ťažkostí, len prestaň uprednostňovať Veľkú cestu!"

V priebehu troch rokov od jeho príchodu sa príbehy o "Veľkom Bódhisattvovi z kláštoru Han-hsin" rozniesli po všetkých provinciách Číny. Keďže som vedel o Wu-Mingovej sláve, vôbec ma neprekvapilo, keď prišiel posol od cisára a volal Wu-Minga, aby okamžite prišiel do cisárskeho paláca.

Z celej ríše boli do hlavného mesta zvolaní predstaviteľa troch učení Buddhizmu, Konfucianizmu a Taoizmu, tam mal cisár vyhlásiť jediné pravdivé náboženstvo, ktoré sa malo učiť a praktikovať vo všetkych krajoch, ktorým vládol. Predstavu takej súťaže pre dobro ríše neschvaľujem a pravdepodobnosť, že by mohol nasledovať náboženský útlak mi robila veľké starosti. Ale príkaz od cisára nie je možné ignorovať a tak sme Wu-Ming a ja vyrazili ďalši deň na cestu.

Vo Veľkej hale sa zhromaždilo viac ako sto kňazov a učencov, ktorí mali medzi sebou debatovať. Boli obklopení najmocnejšími pánmi z celej Číny spolu s nespočetnými poradcami Syna nebies (cisára). Zrazu zatrúbili trúby, zazneli činely a všade sa vzniesli oblaky kadidla. Cisar, nesený sprievodom stráži bol usadený na trón. Po tom ako boli vykonané náležité formality dal cisár signál na začatie debaty.

Zatiaľ čo jeden po druhom predstupovali kňazi a učenci a prezentovali svoje doktríny a odpovedali na otázky, prešlo niekoľko hodín. Počas toho celého, ako sa Wu-Ming cpal svojím obľubeným jedlom, sedel zjavne spokojný. Keď sa jeho zásoba jedla minula, šťastne prekrížil nohy, vystrel chrbát a zavrel oči. Ale hluk a vrava boli príliš veľké a keďže nebol schopný zaspať bol minútu za minútou nepokojnejší a rozčúlenejší. Keď som ho pevne chyťil zozadu za krk, aby som ho usadil, ukázal cisár posunkom, aby Wu-Ming podišiel k trónu.

Keď pred neho Wu-Ming predstúpil, povedal cisár: "V celej krajine ťa chvália ako Bódhisattvu, ktorého myseľ je ako Veľká prázdnota sama, napriek tomu, si pred týmto zhromaždením ešte nepreriekol ani slovo. Teda ti teraz hovorím, nauč ma Pravú cestu, ktorú musia nasledovať všetci pod nebesami." Wu-Ming nepovedal nič. Po pár okamihoch prehovoril cisár s náznakom netrpezlivoti znova: "Možno moc dobre nepočuješ, takže ti to zopakujem! Nauč ma Pravú cestu, ktorú musia nasledovať všetci pod nebesami!" Wu-Ming stále nič nepovedal a v dave sa rozhostilo ticho, keď všetci s napätím pozorovali tohto mnícha, ktorý si dovolil správať sa v prítomnosti cisára takým odvážnym spôsobom.

Wu-Ming nepočúval nič, čo povedal cisár, ani si nevšimol to napätie, ktoré vibrovalo po celej hale. Jediné, čo ho trápilo, bolo jeho prianie, nájsť si pekné tiché miesto, kde mohol nerušene spať. Cisar opäť prehovoril, jeho hlas sa triasol od zúrivosti, jeho tvár bola červená od hnevu: "Privolali sme ťa pred toto zhromaždenie, aby si hovoril pre vec buddhistického učenia. Tvoju neúctu nebudeme už viac znášať. Ešte raz sa ťa spýtam a ak neopdpovieš, následky budú veľmi vážne. Nauč ma Pravú cestu, ktorú musia nasledovať všetci pod nebesami!" Wu-Ming sa bez slova obrátil a hľadiac do ohromeného ticha prešiel uličkou, cez dvere von. Najprv nastal nemý úžas neviery, potom dav prepukol do hlasného zmätku. Niektorí tlieskali Wu-Mingovej brilantnej ukážke nábožesnkého vhľadu, zatiaľ čo iní pobiehali hore dole v rozhorčenom hneve vykrikujúc hrozby a nadávky smerom k dverám, ktorými práve prešiel. Nevediac, či Wu-Minga chváliť alebo ho sťať, obrátil sa cisár k svojím poradcom, ale tí neboli o nič múdrejší. Nakoniec, keď vzhliadol k zbesilej anarchii, na ktorú sa jeho Veľká debata premenila, musel cisár určite pochopiť, že nezáležiac na tom, aký bol Wu-Mingov zámer, bol teraz len jediný spôsob, ako sa vyhnúť tomu, aby sa z debaty stal najvážnejší trapas.

"Veľký mudrc z kláštora Han-hsin nám zručne ukázal, že velké Tao nie je možné zaškatuľkovať do doktrín, ale najlepším spôsom, ako ho vyjadriť je prostredníctvom harmonických činov. Využijme múdrosť, o ktorú sa s nami tak súcitne podelil a pousilujme sa nech je každý náš krok taký, ktorý zjednocuje nebo a zem v súlade s hlbokým a vznešeným Taom."

Takto hovoriac uzavrel Syn nebies Veľkú debatu.

Okamžite som vybehol von nájsť Wu-Minga, ale on už zmizol v ľudnatých uliciach hlavného mesta.

Odvtedy uplynulo už desať rokov a ja som ho nevidel. Avšak občas sa v Han hsine zastaví potulný mních s trochou správ o ňom. Hovoria mi, že Wu-Ming sa túlal posledných desať rokov po krajine a neúspešne sa pokúšal nájsť cestu domov. Vďaka jeho sláve ho v každej ubytovni vítajú a starajú sa o neho s veľkou láskavasťou, avšak tí, čo mu chcú na jeho ceste pomôcť, obyčajne zistia, že sa im dostala pomoc na ich vlastnej.

Jeden mladý mních mi povedal o stretnutí, kde sa ho Wu-Ming spýtal: "Môžeš mi povedať, kde je môj domov?" Zmätený ohľadom obsahu otázky mních odpovedal: "Je domov, o ktorom hovoríš, možné nájsť v relatívnom svete času a miesta, alebo myslíš Pôvodný domov všetko prestupujúcej Buddhovskej prirodzenosti?"

Po tom, ako chvíľu zváži otázku, vzhliadoll Wu-Ming nahor a uškŕňajúc sa tak, ako bol len sám schopný povedal: "Áno."

z angličtiny preložil Kunzang, zdroj: http://www.serve.com/cmtan/buddhism/Stories/cucumber.html