pondelok 26. januára 2009

Jak pracovat s okolnostmi

Čhögjal Namkhai Norbu

Individuální schopnosti
Když hovoříme o „nauce“, zejména pak o „buddhistické nauce“, a i když říkáme třeba pouze „nauka“, zdá se že vše je zde to samé. Jsou ale stovky různých druhů nauk. Proč existují různé druhy nauk? Protože bytosti mají různé druhy nastavení (kondicí), situovanosti a schopností. Pokud toto chápeme, pak můžeme použít a následovat nauku. Když následujeme nauku je velmi důležité, abychom chápali, proč ji následujeme. Neměli bychom si vždy myslet, že vše je jako kousek čokolády. Mnoho lidí si myslí, že všechny nauky jsou stejné jako malé kousky čokolády. Můžete ochutnávat v ústech čokoládu z pravé či levé strany, ale ona bude vždy stejně sladká a tak si tito lidé myslí, že nauky existují tímto stejným způsobem.
Způsob, jak nauky pracují v jednotlivé situaci není vždy stejný, a ani způsob chápání není stejný. Když říkáme, že nauky existují ve vztahu k individuálním schopnostem, občas se zdá, že některé nauky jsou hluboké a na vysoké úrovni, a jsou dosažitelné pouze pro lidi se značnou úrovní schopností. Mnoho lidí říká, že nauka dzogčhenu je výhradně pro bytosti, které mají značné schopnosti. Obzvláště lidé, kteří následují více nauky súter či nižších tanter, říkají: Ó, pro tebe není vhodné následovat nauku dzogčhenu. A dále pak: nauka dzogčhenu je pro tebe příliš vysoká, pro tebe je lepší, abys následoval cestu súter. Existují sice důvody mluvit o tomto, ale nikoli tímto způsobem.
Co se týče Buddhovy nauky je velmi důležité pochopit, že existují tři druhy nauk. Je velmi důležité, aby si to starší i noví praktikující pamatovali. Obecně existují tři jány a dva druhy súter: mahajána a hínajána. V tantrismu, vadžrajáně, existují tři vozy a to je další způsob učení. Pokud studujeme nauku dzogčhenu je velmi důležité porozumět charakteristikám těchto tří typů nauk. Všechny tyto nauky jsou takzvanými vozidly, a vozidlo je kompletní naukou.

Schopnosti a čistá vize
Pokud, kupříkladu, následujeme nauku súter, neznamená to, že učení súter je nezbytnou úrovní pro následování nauk tanter a dzogčhenu. Můžete dosáhnout realizace prostým následováním nauky súter, ačkoliv to potrvá delší dobu. Pokud následujete tantrický styl nauky, musíte tomu věnovat o něco méně času a pokud následujete nauku dzogčhenu, můžete dosáhnout realizace mnohem rychleji. Záleží na charakteristice nauky a také na individuálních schopnostech. V tomto případě „schopnosti“ neoznačují někoho, kdo má nějaký druh realizace. Tak například v naukách tanter, když mahásiddhové obdrželi nauky z úrovně projevení sambhogakáje, měli již danou realizaci, a proto jsou zváni mahásiddhové. Pokud jste mahásiddhou, můžete mít kontakt s projevem sambhogakáje. Co to znamená projevení se úrovně sambhogakáje? Neznamená to tělesnou úroveň, ale úroveň původní přirozenosti – přirozenost v podobě pěti barev a esenci živlů (elementů). Veškeré projevy, jako je dimenze mandaly s bytostmi, které se ukazují jako božstva, jsou nazývány „čistou vizí“. Nemáme čistou vizi, protože jsme obyčejní lidé. Je to zaprvé proto, že jakožto obyčejní lidé nemáme realizaci daného druhu, abychom mohli mít tento druh vize. Zadruhé jsme ve všem závislí na našich smyslech ve vztahu k našim smyslovým orgánům. Pokud zavřeme oči, nemůžeme nic vidět. Pokud chceme něco vidět, musíme oči otevřít. Naše oči jsou naším smyslovým orgánem, rovněž tak naše uši jsou smyslovým orgánem. Funkce našich smyslů je vázána na naše orgány, naše smysly jsou závislé na našich orgánech. Orgány se nacházejí na tělesné úrovni. Tělesná úroveň nemůže nahlížet „čisté vize“. To je důvodem, proč nemůžeme mít vizi sambhogakáje. Abychom mohli mít takovouto vizi, museli bychom být mahásiddhou, což závisí od toho, jaké úrovně schopností jsme dosáhli. Tohle se tedy také považuje za určitý druh nabývání určitých schopnosti.
Když ale hovoříme o „schopnostech ve vztahu k nauce dzogčhenu“, nemáme na mysli takovýto druh schopností. Učitel vysvětluje na úrovni tělesného projevu a ústy předává nauku a vy mu nasloucháte svýma ušima. Můžete něčemu porozumět a proto to není úroveň sambhogakáje, nýbrž úroveň nirmanakáje, která je více na tělesné úrovni, tudíž lze říci, že nepotřebujete takovéto schopnosti (na úrovni sambhógkáje, pozn.překladatele). V dzogčhenu neexistuje vysvětlení limitace a omezení schopností. Kupříkladu v naukách súter neexistuje vysvětlení pěti schopností. V nauce dzogčhenu na relativní úrovni takové vysvětlení existuje, poněvadž neuvažujeme o schopnostech pouze způsobem, jako je tomu v naukách súter. Schopnosti mají vztah k našim okolnostem. Například pokud je zde učitel dzogčhenu, který předává určitou důležitou nauku, můžete mít příležitost mu naslouchat a tuto nauku obdržet. Ale jestliže si pomyslíte: Dnes tam nepůjdu. Dnes půjdu na pláž - pak by jste měli pochopit, že jste promarnili důležitou nauku, a tuto nauku neobdržíte. Toto bývá také nazýváno postrádáním určitých schopností. To je jeden příklad druhu schopností.
Když se setkáte s tibetskou naukou, půjdete k učitelům a řeknete jim: Prosím, dejte mi požehnání a ochranný provázek. Učitel vám dá ochranný provázek a určitý druh požehnání, a vy uspokojeni odejdete. Mohli jste mít skvělou příležitost setkat se s učitelem, ale neměli jste schopnosti k tomu zeptat se ho na nauku, či obdržet nauku k porozumění duchovní cestě na níž by jste mohli dosáhnout realizace. Nemůžete získat realizaci prostřednictvím obdrženého požehnání. Nemůžete získat realizaci skrze obdržení provázku, který si uvážete kolem krku. To není cesta. To není nic. Zde vám schopnosti pochopení zcela chybí.
Právě tak pokud nekomunikujete s učitelem, chybí vám určité schopnosti. Tak například zde může být opravdu dobrý učitel, ale vy nerozumíte jazyku, kterým hovoří, anebo onen učitel nerozumí jazyku, kterým hovoříte vy. Sednete si před učitele, cítíte nějaké malé rozechvění a už si myslíte, že jste dosáhli něčeho opravdu důležitého. Můžete také pocítit chvění (vibraci), když jdete k učiteli. Když jsem byl ještě malý, šel jsem k jednomu čínskému učiteli, a tam se prováděl nějaký druh tance Nágů, podobný tanci dákiní. Když kolem mne obcházeli, skutečně jsem pocítil určité rozechvění. To je příklad, jak vibrace vůbec nic nezmění.
Někdy, když dostáváme nauku tanter, můžeme vibrace také použít a pracovat s nimi. V takovém případě, když pocítíte určité vibrace, není to ani pozitivní, ani negativní, a ovšemže toto není ani hlavní bod. Vzpomínám si, jak ke mně přišla jedna dáma pro nauku. Následovala moji nauku jeden den, a v té době probíhal poblíž ještě jiný retreat. Onen večer mi řekla: Ó, vaše nauka je velmi zajímavá, líbí se mi, ale necítím s vámi příliš mnoho vibrací. Dám přednost jinému učiteli, u kterého cítím více vibrací, zítra tedy půjdu tam. Na to jsem řekl: Promiňte mi, že nemám sdostatek schopností k tomu, aby jste se mnou pocítila ony vibrace. To je příklad. Někteří lidé pokládají pociťování takovéto vibrace za důležité.

Schopnosti a transmise
Co je opravdu důležité je mít schopnosti následovat nauku a chápat, co je hlavním bodem, když ji následujeme. Učitel, zejména učitel dzogčhenu, užívá ústního předávání (transmise) a vysvětluje vše tak, abychom to pochopili. Učitel také užívá předání (transmisi) na symbolické úrovni, užívá mnoha symbolů tak, abychom pochopili. Vezměme si jako příklad třeba zrcadlo. V zrcadle můžeme uvidět mnoho různých odrazů a skrze tyto odrazy můžeme objevit, že zrcadlo má určitý potenciál. Odraz není skutečná schopnost zrcadla, my ji ale skrze odraz můžeme objevit. To je příklad, na kterém se dá porozumět naší pravé přirozenosti a přirozenosti naší mysli. Díky podobným příkladům můžeme obdržet mnoho poznání. Dále je zde předání, kterému říkáme přímé předání (přímá transmise). Předání je vždy také spojeno s naším nastavením. Každý máme své vlastní nastavení (kondici), kterému říkáme tělo, řeč a mysl. Tělo značí hmotnou úroveň, které se můžeme dotýkat, vidět ji. Když mluvíme, zapojujeme svůj hlas, svoji řeč. To označuje naši úroveň energie. Proč používáme naši řeč, či hlas? Protože hlas a řeč jsou zvuk. Když mluvíme řečí, anebo používáme hlas, vytváříme zvuk za pomoci vzduchu a našeho dýchání. Naše dýchání je spojeno s naší pránou, naší životní energií. Proč je zde zvuk tak důležitý? Protože když hovoříme o naší skutečné přirozenosti, zdrojem všeho je zde to, jak zvuk vychází z prázdnoty.
To, co se objevuje nejdříve je zvuk, a zvuk dává projevit se světlu a paprskům. Toto trojí nazýváme naším prvotním potenciálem. Zvuk zde neznamená obyčejný zvuk, jaký můžeme slyšet našima ušima. Když hovoříme o zvuku, hned si pomyslíme, že je to takto. To je ale vnější úroveň zvuku, kterou můžeme slyšet ušima. Existuje zde také vnitřní úroveň zvuku, kterou můžeme pocítit pouze skrze vibraci. Nepotřebujeme zde uši k naslouchání anebo k objevení vnitřního zvuku. Ještě důležitější je pak tajná úroveň zvuku. Tajnou úroveň zvuku objevíme jen tehdy, když objevíme naši pravou přirozenost. Když objevíme naši pravou přirozenost a to, jaký vztah má k naší energii a jak se projevuje, tehdy objevíme tajnou úroveň zvuku. Nemůžeme tuto tajnou úroveň objevit skrze vibrace a z tohoto důvodu mluvíme o řeči či hlasu namísto toho, abychom mluvili o naší úrovni energie.
Tomu, co je mysl je snadné porozumět. Mysl je to, co stále používáme k myšlení a posuzování.

Tři brány
Při vysvětlování nauky hovoříme o třech branách. Tyto tři brány slouží ke vcházení a vycházení. Pokud chceme dojít poznání či porozumění naší pravé přirozenosti, měli bychom vejít skrze tyto tři brány, abychom dosáhli daného pochopení. Rovněž pokud se chceme osvobodit a být volni od vázanosti v samsáře, měli bychom pracovat s těmito třemi branami. Vše existuje ve vztahu k těmto třem branám. Také co týče nauky, kterou vám předávám, máme zde tři charakteristiky nauk. Proč jsou zde právě tři charakteristiky nauk? Poněvadž máme tyto tři brány. Nauky pracují s jednotlivcem a se situací či osobitým nastavením jedince. Není zde žádné pravidlo týkající se nauky, které by Buddha či bódhisattvové dali. Nauky povstávají či projevují se ve vztahu k individuálnímu nastavení, jako tomu např. u Vinaje. Vinaja jsou pravidla pro mnichy. Když Buddha založil sanghu, skupinu mnichů, tak zpočátku neměli žádná pravidla. Pracovali více se svým uvědoměním a s okolnostmi. Tehdy někteří z mnichů začali dělat nějaké divné věci. Lidé, kteří o tom podali Buddhovi zprávu, říkali: Ó, tví studenti dělají divné věci, jako třeba tohle a tamto. Na to si Buddha řekl: Mí studenti si neuvědomují, že by tohle a tamto neměli dělat. A tak se objevilo jedno, dvě či tři pravidla a nakonec bezpočet pravidel. Buddha o ničem nerozhodl, nýbrž situace to vyvolala.
To je příklad ohledně předávání (transmise) nauky studentům. Učitel by měl pracovat se studenty a s jejich nastaveními (kondicí), neboť se nerozhoduje jen vzhledem k nauce. Z těchto důvodů existuje mnoho druhů nauk. Existuje bezpočet nauk, ale všechny cítící bytosti, zvláště pak lidské bytosti, mají tři charakteristické brány. Jedna je více ve vztahu k hmotné úrovni, další více k úrovni energie a třetí z nich pak více k úrovni mentální. Takto jsou i nauky rozvinuty tímto způsobem. Není jednoduché používat učení pouze na mentální úrovni, protože mnoho lidí nemá pochopení na této mentální úrovni. Dokonce i kompletní nauka, která se vztahuje k tělu, řeči a mysli se dá předávat tu více ve vztahu k mentální, tu k energetické, tu k fyzické úrovni. To jsou tři charakteristiky nauky. Je velmi důležité, aby jste tomu porozuměli a pamatovali si to.

Z angličtiny přeložil Pavel Sobek

streda 21. januára 2009

Sakkara Sutta

z Pálí preložil Thanissaro Bhikkhu

Počul som, že pri jednej príležitosti sa zdržiaval Požehnaný blízko Savatthi v Džétovom háji, v Anathapindikovom kláštore. Nuž v tom čase bol Požehnaný uctievaný, vážený, ctený, zbožňovaný, vzdávali mu poctu, bol príjemcom rúch, jedla, ubytovania a lekárskych potrieb pre chorých. Komunita mníchov bola tiež uctievaná, vážená, ctená, zbožňovaná, vzdávali jej poctu, bola príjemcom rúch, jedla, ubytovania a lekárskych potrieb pre chorých. Ale potulní príslušníci iných škôl neboli uctievaní, vážení, ctení, zbožňovaní, nevzdávali mu poctu, ani neboli príjemcami rúch, jedla, ubytovania a lekárskych potrieb pre chorých. Tak potulní príslušníci neschoní vystáť úctu preukazovanú Požehnanému a komunite mníchov, keď videli mníchov v dedine, či v lese, urážali ich, nadávali im, provokovali a trápili ich nezdvorilými a hanlivými slovami.

Potom šlo mnoho mníchov za Požehnaným a pri príchode, sa mu poklonili, usadli na stranu. Ako tam sedeli, povedali požehnanému: "V súčasnosti je Požehnaný uctievaný, vážený, ctený, zbožňovaný, vzdávajú mu poctu, je príjemcom rúch, jedla, ubytovania a lekárskych potrieb pre chorých. Komunita mníchov je tiež uctievaná, vážená, ctená, zbožňovaná, vzdávajú jej poctu, je príjemcom rúch, jedla, ubytovania a lekárskych potrieb pre chorých. Ale potulní príslušníci iných škôl nie sú uctievaní, vážení, ctení, zbožňovaní, nevzdávali mu poctu, ani nie sú príjemcami rúch, jedla, ubytovania a lekárskych potrieb pre chorých. Tak potulní príslušníci neschoní vystáť úctu preukazovanú Požehnanému a komunite mníchov, keď vidia mníchov v dedine, či v lese, urážajú ich, nadávajú im, provokovajú a trápia ich nezdvorilými a hanlivými slovami."

Potom s uvedomením si významu toho, Vznešený pri tej príležitosti zvolal:

Keď ste v kontakte s potešením, či bolesťou
v dedine, či v lese,
nemali by ste za to viniť
seba ani druhých.
Kontakty tvoria kontakty
na základe pocitu zisku.
Kde niet pocitu zisku,
s čím by sa kontakty kontaktovali?*

Z angličtiny preložil Kunzang, zdroj: http://www.accesstoinsight.org/tipitaka/kn/ud/ud.2.04.than.html

*Pozn. prekladateľa: zmysel týchto slov je ten, že keď má niekto pocit, že je urážka, či chvála smerovaná na neho a teda ju získal, vznikne s ňou kontakt a ten spôsobí pocit bolesti, či potešenia. Ale keď ten niekto nemá pocit, že je to smerované na neho, resp. urážku, či chválu neprijíma, akú môže potom pociťovať bolesť, či potešenie?

pondelok 12. januára 2009

Životopis súčasného jogína - Ctihodného Lobzang Tänzina

Život v Tibete
Narodil som sa v 1931 v okrese Phenpo v strednom Tibete. Moje pôvodné laické meno bolo Ccheču a patril som k malej a skromnej rodine. Celá prvá polovica môjho života bola príbehom nešťastia a zápasu. Oženil som sa v rannom veku s najstaršou dcérou inej rodiny v mojej dedine. Okrem chudoby mojej rodiny ma od počiatku manželstva stretal celý rad nešťastí. Moja žena porodila tri deti, ale všetky zomreli jedno po druhom krátko po narodení. Moja úbohá žena čeliac smrti každého z jej troch detí sama nakoniec zomrela. Takže som stratil ženu i všetky svoje deti už na začiatku môjho manželského života. Ako bolo v mnohých častiach Tibetu zvykom, oženil som sa znova - s mladšiou sestrou mojej zosnulej ženy. Prvé dieťa mojej druhej ženy umrelo rovnakým spôsobom. Poradili mi, aby som požiadal o vykonanie zvláštneho rituálu, ktorý sa volá "Preseknutie nite zla" (Sri gčod - Sičö). Požiadal som miestneho lámu, aby ho vykonal, po čom sa mojej žene narodil syn. Hoci sa toto dieťa narodilo ako piate, bolo prvé, ktoré prežilo. Nepatril som k nábožensky založenej rodine a ani ja sám som nebol v skoršej časti môjho života nábožensky založený. Dokonca ma počas tých dní môjho svetského života ani nezaujímalo, čo by to náboženstvo mohlo byť. Prvá príležitosť, ktorú si pamätám, keď som zažil niečo ako náboženskú skúsenosť, nastala, keď som navštívil historickú pustovňu v Drag Jerpe na severovýchod od Lhasy, ktorú požehnali svojou prítomnosťou Padmasambhava, Atíša a iní. Účelom mojej návštevy bolo len darovať maslové lampičky v mene mojej zosnulej ženy. Požiadal som jedného z pustovníckych mníchov, aby zohrial malú konzervu masla, ktorú mal. Pozval ma do svojej jaskyne a ponúkol ma čajom. Zatiaľ čo som ho pil, sadol si pustovník bez slova na svoje miesto a začal pomerne nahlas recitovať Mani tak, ako mal zrejme vo zvyku. Všimol som si, že hoci ten mních nemal v jaskyni nič, zdal sa byť šťastný a spokojný. Z jeho tváre vyžarovalo svetlo pokoja. Bol som hlboko pohnutý pustovníkovym spôsobom života a upokojujúci zvuk Mani znel v mojich ušiach ešte dlho potom, ako som opustil pustovňu. Avšak, keď som sa vrátil domov, správal som sa tak ako predtým, lebo tá náhodná skúsenosť nepriniesla do môjho života zmenu.
Keď v roku 1959 obsadili Číňania stredný Tibet, nemohol som uveriť tomu, čo sa stalo. Myšlienka na únik ma nikdy nenapadla. Miesto toho som si myslel, že to bolo len dočasné zhoršenie situácie a že Číňania budú nakoniec porazení a vyženie ich tibetská armáda a dobrovoľné partizánske oddiely. Čínska invázia do Tibetu v mojom srdci prebudila silné nacionalistické cítenie, vďaka ktorému som zabudol na všetko okrem túžby bojovať proti nim a vyhnať ich z Tibetu. Otvorene som pri mnohých príležitostiach protestoval proti čínskej vláde. Bol som na nich taký nahnevaný, že sa z môjho srdca vytratili akékoľvek prirodzené pocity strachu a starosti o osobnú bezpečnosť. Zúrivosť môjho nacionalistického ducha ešte vzrástla, keď som videl, že väčšina miestnych tibetských úradníkov sa jednoducho stala pochlebovačskými bábkami Číňanov. Pri viacerých príležitostiach som sa voči takým zradcom priamo postavil a pľul som na to, že v takej kritickej dobe zradili tibetský ľud. Zakrátko som sa stal známym medzi našimi ľuďmi aj čínskými autoritami. Moja neúplatná podpora veci našich ľudí mi získala ich úprimnú podporu. Bol som jednohlasne zvolený na novo vytvorený post Uy-ona alebo okresného úradníka. Čínski úradníci to prijali, lebo si myslelili, že to bola dobrá príležitosť, aby ma vytvarovali do tvaru, do ktorého chceli. Dokázal som tú situáciu využiť. Mal som s čínskymi autoritami dobré vzťahy a darilo sa mi aj v mojích ilegálnych aktivitách proti nim. V tej dobe boli partizáni veľmi aktívni a Číňania nariadili okresným úradníkom, aby z ich okresov pozbierali a odovzdali všetky zbrane a muníciu. Pozbieral som vo svojom okrese väčšinu zbraní, ale nedal som ich Číňanom. Väčšinu z nich som uskladnil po zemou, aby sa dali použiť v čase povstania. Odovzdal som len staré a zastaralé zbrane, čo Číňania nikdy nepochopili. Nedlho potom boli prijaté proti vlastníctvu zbraní ešte prísnejšie opatrenia. Vo všetkých domoch mali prebehnúť razie a ani jediná zbraň nemala uniknúť konfiškácii. V okrese Phenpo boli čoskoro zvláštní čínski poverenci, ktorí mali razie vykonať. Už nebolo cesty ako uchrániť skryté zbrane pred odhalením, takže by som nakoniec čelil zatknutiu a väzbe. Usporiadal som tajné stretnutie s mojími partizánskymi spolubojovníkmi, aby som s nimi prebral tento závažný vývoj udalostí. Rozhodli sme sa zabiť čínskych úradníkov a povstať proti čínskej vláde. Novo príchodzí čínski úradníci boli však dobre chránení a nebolo ľahké ich zabiť. Naša najlepšia a jediná šanca bola, keď sa prišli stretnúť s miestnými úradníkmi. Bol som jediný Tibeťan, ktorý sa mohol zúčastniť, tak som sa ponúkol, že zastrelím na tej schôdzke dvoch najvyšších čínskych úradníkov. Všetko bolo pripravené a zobral som si so sebou nabitú pištoľ. Nebol som ani taký nervózny, skôr som sa obával o úlohu, ktorá mi bola zverená. Zatiaľ čo som čakal na čínskych úradníkov, dostali sme správu o tom, že niektorí z našich mužov utiekli. Zdalo sa, že Číňania mali podozrenie, že bude na schôdzi vykonaný partizánsky útok a tak neprišla skupina úradníkov načas. Uvedomil som si, že sa všetko skončilo a nezostalo mi nič iné, ako čakať na zatknutie, tak som sa rozhodol utiecť. Povedal som svojim čínským kolegom, že tá správa nemohla byť pravdivá a že ju idem sám overiť. Odcválal som na koni a bez toho, aby som o tom dal vedieť žene a synovi, som šiel priamo do hôr. Náš plán bol vyzradený v poslednej minúte. Trest za môj zločin by bol trest smrti alebo aspoň doživotné väzenie.
Po tom, čo som prešiel nejakú vzdialenosť, som videl, že ma prenasledujú čínski vojaci na koňoch. Vyšplhal som sa na blízku horu a schoval som sa medzi skalami. Všetko podo mnou som videl jasne. Čínski vojaci obklúčili horu zo všetkých strán a čakali, kým zídem dole. Tiež som videl, že po celej našej dedine boli Číňania na koňoch. Po niekoľkých hodinách sa Číňania stiahli, tak som začal zostupovať do údolia. Bol som príliš hladný na to, aby som sa nadalej skrýval. Ale čo som nevedel bolo to, že ma Číňania ešte stále sledovali svojím ďalekohľadom. Šiel som rovno domov po nejaké jedlo. Len čo som začal jesť, vbehol niekto dnu a povedal, že čínskí vojaci obkľúčili môj dom. Okamžite som sa vyšplhal na strechu a zoskočill som zo zadnej strany. Našťastie som si nezlomil nohu. Keď ma prišli Číňania zatknúť, opäť som zmizol. Tento raz som unikol do vyššie položenej dediny, kde žil môj brat. Táto dedina bola bezpečnejšia, kedže bola dosť vysoko a ďaleko od veľkého mesta. Pevne som sa rozhodol navždy opustiť Phenpo. Povedal som bratovi celý príbeh a navrhol som mu, aby šiel so mnou. Najprv sa ma pokúšal odradiť, ale keď si uvedomil, že ho nebudem počúvať, uistil ma, že pôjde so mnou, ale že by sme mali počkať do rána. Mal som k svojmu bratovi úplnú dôveru a nemal som žiadne podozrenie, ale na moje zdesenie, zavolal môj brat tajne Číňanov, aby ma zatkli. Zrada zo strany môjho brata, ktorej ešte stále nemôžem uveriť, bola pre mňa tvrdým zásahom. Cítil som sa byť porazený a myslel som si, že by som mal šťastne čeliť čínskemu trestu, ktorý som si pravdepodobne zaslúžil. Bol som zatknutý a uväznený. Ako sa dalo čakať, musel som vo väzbe podstúpiť všemožné neľudské mučenie. Každý deň som musel čeliť otázkam, bitke a tvrdej práci. Bol som predvedený verejnosti a musel som si od nich vytrpieť nadávky a bitku od všetkých z nich. Musel som podstúpiť sériu bitiek, ale moje telo ich bolo schopné všetky vydržať a môjmu zdraviu sa nič vážne nestalo. Ale jedného dňa sa predo mnou objavila miestna žena, aby ma týrala. Sedela mi na krku a udierala ma do spánkov a pľula mi do tváre. Následkom toho som získal poruchu zraku, kvôli ktorej som skoro oslepol.
Ešte som za svoj zločin nedostal konečný rozsudok. Keďže mal prísť od vyššieho armádneho dôstojníka, musel som čakať a medzitým som bol väznený s ťažkými prácami. Jednej noci som šiel na záchod, ktorý bol blízko brány väznice. Videl som, že je brána otvorená a nie je tam žiadna stráž. Spoločne s iným spoluväzňom sme skrz ňu vybehli a unikli. My dvaja sme nemali čo jesť, ale po jednej noci na úteku sme došli do Lhasy, napoly mŕtvi od hladu a celkom istí, že keď sa tam zdržíme dlhšie, budeme opäť zatknutí. Hoci som nemal predstavu, ako sa dostať do Indie, počul som, že Jeho Svätosť Dalajláma už tam utiekol a moje jediné prianie bolo urobiť to isté. Stretol som lámu a požiadal ho o radu. Požiadal som ho, nech urobí priania a obetiny Ochrancom Dharmy a po tom, čo to vykonal, som sám odšiel z Lhasy do Indie. Keď som minul to málo jedla, čo bol schopný odniesť si z Lhasy, musel som prežívať o žobraní. Často som nemal ani len jedno jedlo denne. Po niekoľkých dňoch som dokázal prísť na hranicu s Bhutánom. Priesmyky boli ale všetky zablokované hustým senežením, ktoré by trvalo celé mesiace, takže som šiel po snehu bez vhodného prístrešku. Po nejakej dobe sa podrážky mojich topánok úplne zodrali, takže som musel kráčať po snehu bosými nohami. Čoskoro začali moje nohy krvácať ale, keďže tam nebolo žiadne miesto, kde som mohol ostať a odpočinúť si, pokračoval som. Pamätám si, že ako som šiel, nechával som v snehu krvavé stopy. Nakoniec som v tomto zúboženom stave prišiel do Bhutánu, kde som stretol veľa Tibeťanov. Bolo pre mňa veľkou úľavou, že som bezpečne prešiel cez hranicu. V Bhutáne som sa však nedokázal jednoducho zžiť s mojími tibetskými krajanmi, bol som veľmi zaťažený bremenom mojej mentálnej úzkosti. Medzi Tibeťanmi sa rozšírila klebeta, že som čínsky špeh. To mi zlomilo srdce, nemohol som také niečo zniesť, tak som vybehol von a aby som dokázal svoju nevinu, kričal som a plakal ako blázon. Povedal som tým ľuďom, že nikto z nich nevytrpel to, čo ja a pýtal som sa ich, prečo by čínsky špeh podstúpil také utrpenie, aby Číňanom utiekol. Stará Tibeťanka ma upokojila a dala mi jedlo a oblečenie.

Ako utečenec v Indii
Keďže Bhután nebol mojím konečným cieľom, nechcel som sa tam dlho zdržať, hoci som teraz mal jedlo, oblečenie a prístrešok. Naozaj som chcel vidieť Jeho Svätosť a byť mu nablízku. Niekto mi poradil, ako sa dostať do Indie. Povedali mi, aby som nasledoval železnicu cez hranicu a tak som aj urobil a o polnoci som sa ocitol na železničnej stanici, kde ma prijali indickí policajti s bajonetmi a puškami. Bez toho, aby povedali jediné slovo, zbili ma tak kruto, že som upadol do bezvedomia. Polícia si ma opäť pomýlila s čínskym špehom. Po tom, čo zistili, že som nevinný a veľmi zúbožený, nechali ma ísť, kdekoľvek som chcel. Bol som úplne zmätený a nevedel som kam ísť a ako sa tam dostať. Neustále som hovoril "Dalajláma" komukoľvek, koho som stretol, akože sa pýtam, ako sa dostať tam, kde žila Jeho Svätosť. Potom som stretol putujúcu mníšku, ktorá hovorila po tibetsky, pomohla mi nastúpiť do autobusu do Dardželingu, kde, ako vravela, žilo veľa Tibeťanov. V Dardželingu som stretol mnoho Tibeťanov, ale šokovalo ma, že všetci sa starali len o svoje živobytie. Nikto z nich nerobil nič pre "Slobodu Tibetu". Dokonca aj po tom, čo som prežil takú biedu, bola moja jediná túžba urobiť niečo pre vyhnanie Číňanov a návrat do mojej krajiny. Ale tu ma všetko odradzovalo. Nedokázal som prijať skutočnú situáciu v Tibete. Aby som prekonal svoju úzkosť a smútok, začal som piť a čoskoro som sa stal v meste známym opilcom. Aby bola založená prvá tibetská utečenecká osada, poslali ma spoločne so stovkami ďalších Tibeťanov do južnej Indie. Nepáčila sa mi myšlienka zakladania osád, lebo som si myslel, že to znamená, že sa už do Tibetu nevrátime. Keďže naša osada nepozstávala z ničoho okrem džungle, táborili sme v stanoch a celé dni sme rúbali stromy. Kedže som bol sám, celý deň som tvrdo pracoval a večer som prepíjal svoju výplatu. Práca a chlast sa stali hlavnými črtami môjho každodenného života. Po nejakej dobe som počul o ustanovení zvláštnej tibetskej jednotky indickej armády. Bez dlhého premýšľania som bežal pripojiť sa. Veľmi ma to povzbudilo, myslel som si, že budeme bojovať proti Číňanom. Bol som v armáde deväť rokov, ale kvôli mojej pretrvávajúcej úzkosti, bolo moje zdravie v zlom stave. Ukončil som všetok základný výcvik a vykonal som 22 zoskokov padákom, pričom som si raz skoro rozbil hlavu. Tiež som sa zúčastnil vojny v Bangladéši v roku 1971.

Začiatok duchovného života
Nakoniec vo mne spôsobili moje minulé skúsenosti, moje pokračujúce chatrné zdravie a učenia mojich duchovných učiteľov zmenu. Stal som sa hlboko náboženským a začal som v armádnom tábore robiť prípravné cvičenia. Toto bol začiatok môjho náboženského života. Počas môjho pobytu v armáde ma neustále obťažoval problém, vďaka ktorému som strácal chuť do jedla a moje celkové zdravie sa stalo veľmi chatrným. Jedna z príčin toho bola, že som si nie vždy rozumel s mojími spoločníkmi a často som sa s nimi hádal. Také porušenia vojenskej discplíny potom viedli k trestu. Aby som utíšil svoje zdravotné problémy, urobil som stotisíc poklôn. Potom som pristúpil k už zosnulému Ctihodnému Čhögjalovi z kláštora Namgjal, ktorý tam bol duchovným učiteľom. Keď som ho požiadal o veštbu ohľadom môjho problému, jasne určil, že to bolo staré zranenie, ktoré som utŕžil po zásahu kameňom v bitke pred mnohými rokmi. Zasiahnutý jeho vhľadom som získal k nemu veľkú dvôveru a požiadal som ho, aby mi dal duchovné inštrukcie. Veľmi rád ma naučil Gurujógu Avalokitéšváru, ktorú napísal Jeho Svätosť 14. Dalajláma. Od tej doby som ho automaticky navštevoval, kedykoľvek som mal voľný čas a veľmi často mi dával rady. V tej dobe, okrem toho, že som poznal abecedu, som nedokázal čítať a bolo pre mňa ťažké sa učiť. Ale s úsilím som sa učil sám a dosiahol som také uspokojenie, že sa mi dokonca snívalo o tom, ako som čítal texty. Potom ma Ctihodný Čhögjal začal učiť význam náboženských textov, verš po verši a bol som prekvapený, ako rýchlo som im porozumel. Týmto spôsobom, mám pocit, som praktikoval počas pobytu v armáde podľa mojich najlepších schopností.
Ako plynul čas, bola moja myseľ viac a viac naklonená náboženstvu. Nasledkom toho som počas svojich dovoleniek prichádzal do Dharamsaly, aby som dostával učenia od Jeho Svätosti a jeho dvoch tútorov Kjabdže Ling Rinpočheho a Kjabdže Tridžang Rinpočheho. Niekedy, keď som cestoval do Ladakhu som dostával učenia od Dänma Ločhu Rinpočheho. Tieto inštrukcie vo veľkej miere zväčšili moje odhodlanie, ale keďže som bol ešte v armáde, nemohol som náboženstvo praktikovať úplne slobodne. Ničmenej už vtedy som bol z hĺbky môjho srdca odhodlaný využiť svoj život a keď som sa obzrel na minulosť, cítil som veľkú ľútosť nad premrhaným časom. Rozhodol som sa, že by bolo bláznovstvom naďalej žiť takým spôsobom.
V armáde som robil, čo som mohol, aby som robil nejaké duchovné praxe, ale nemali žiadnu silu. Keď som sa musel zúčastniť na vojne v Bangladéši, moja prax krívala ako chromý muž. Než vypukla vojna, urobil som meditačné ústranie na Vadžrajogíni. Ale keď vojna skončila, vykonal som s pomocou Ctihodného Čhögjala vo vojenskom tábore rituálne obetovanie ohňa. Tento rituál slúži na očistenie akýchkoľvek chýb vykonaných počas ústrania a čohokoľvek, čo nebolo urobené správnym spôsobom. Čoskoro som si zobral krátku dovolenku, aby som zariadil náležitosti, aby som mohol prijať transmisiu Buddhovych písiem, ktorú mal dať Trehor Geše Lobzang Thubtän v Dharamsale. Na vojenskú základňu som sa vrátil ešte raz, keď som dal nakoniec zbohom vojenskému životu.

Stal som sa mníchom
Do Dharamsaly som došiel 13teho dňa šiesteho tibetského mesiaca v roku 1972. Ústna transmisia začala 15teho dňa toho istého mesiaca. Než som opustil armádu, bezstarostne som míňal peniaze a keď som došiel do Dharamsaly, mal som len 800 rupií. Ústna transmisia trvala asi osem mesiacov. V tej dobe som robil očistné praxe, ako sú poklony skoro ráno a večer a počas dňa som prijímal ústnu transmisiu. V tom čase som dostal najprv vysvetenie za novica a potom za plného mnícha. Keď ústna transmisia skončila, minuli sa mi skoro všetky peniaze. S tým, čo mi ostalo, som sa rozhodol zotrvať ďalšie štyri mesiace v McLeod Gandži v Dharamsale, aby som dostal ďalšie inštrukcie. Motivovalo ma rovnaké odhodlanie, aké som rozvinul v armáde a to, že budem praktikovať Buddhadharmu do konca môjho života, či už dosiahnem nejakú realizáciu alebo nie. O svoje živobytie som si nerobil starosti. Akonáhle sa moja trocha peňazí, ktoré som mal, minula, rozhodol som sa žobrať. Nenapadlo mi hľadať sponzora. Rôzne znamenia mi dávali istotu, že nebudem trpieť nedostatkom jedla.
Počas môjho ročného pobytu v Dharamsale som od Jeho Svätosti priamo v jeho rezidencii dostal kompletnú iniciáciu a výklad k Jamantakovi. Potom som dostal stručnú inštrukciu k Ceste k Osvieteniu od už zosnulého bývalého opáta kláštora Namgjal. Toto boli najdôležitejšie inštrukcie, aké som dostal, keď som prvý raz prišiel do Dharamsaly. Po tom, ako uplynul ten prvý rok, som si pomyslel, že učenia, ktoré som dostal boli dostačujúce a rozhodol som sa ísť do hôr, aby som meditoval v ústraní.

Ústranie v horách
V tej dobe sa mi peniaze úplne minuli a tak som zobral to málo ryže a pšeničnej múky, čo mi ostalo a moje staré opotrebované posteľné prádlo. Šiel som do hôr. Našiel som jaskyňu, ktorú som prikryl mojou vojenskou plachtou a žil som tam v lete v ústraní. Čo sa týka jedla, jedol som len na obed. Kým som bol na ústaní mal som na jedenie len nejaký suchý chlieb a na pitie čierny čaj. Ale nikdy som sa necítil byť skĺúčený takou úbohou stravou, miesto toho mi to pôsobilo radosť. Jaskyňa nebola len veľmi vlhká, ale aj príliš malá, takže keď som šiel spať, nemohol som vystrieť nohy. Niekedy strkali do otvoru mojej jaskyne svoje hlavy hady. Tam som ostával bez toho, aby som strácal svoju odvahu, po celé leto.
Obecne, ak by ma niekto videl, mohol by si pomyslieť, že žijem v skutočne neúnosných podmienkach, ale mne to nikdy nepôsobilo problémy. To bolo vďaka môjmu silnému odhodlanie urobiť môj život zmysluplným a teraz keď som konečne praktikoval náboženstvo, nasledoval som svoje ústranie s radostným srdcom. Vďaka tomu, že som udržiaval taký postoj, dokonca aj keď som počas dňa žil v úbohých materiálnych podmienkach, v noci som mal veľmi priaznivé sny o stretnutí s Jeho Svätosťou, s inými lámami a Ctihodným Čhögjalom, ktorý bol mojím duchovným učiteľom, keď som bol v armáde. Tiež sa mi snívalo o paniach, ktoré mi ponúkali lahodné jedlá. Také povzbudivé znaky sa mi objavovali už od počiatku môjho ústrania.
Na konci môjho letného ústrania som prišiel za Dänma Loču Rinpočhem a spýtal som sa ho, či by som si mal postaviť malú chatku alebo nie. Doporučil mi, že zatiaľ by som si nemal chatku staviať a tak som sa presunul do malej chyže, ktorú používali v lete pastieri a ostal som tam na zimu. V tom roku mala Jeho Svätosť dávať iniciáciu Kálačakry v Bódhgaji. Keďže bol mojím duchovným učiteľom bývalý opát kláštora Namgjal, šiel som ho navštíviť a spýtať sa ho, čo by som mal robiť. Mal by som ísť dostať iniciáciu, alebo by som mal ostať v mojej malej chyži? Odpovedal, že keďže som už raz dostal túto iniciáciu v Dharamsale, bolo by lepšie, ak by som ostal tam, kde som, hoci je táto iniciácia veľmi vzácna, v Bódhgaji by bolo priveľa ľudí, čo by pre mňa nebolo dobré. Rozhodol som sa nasledovať jeho radu a ostať v chyži po tri zimné mesiace.
Medzičasom som vyčerpal svoje zásoby jedla, takže jedného dňa som šiel za pustovníkom Gen Ješe Thobdänom, ktorý bol známy ako Gen Drubtob, ktorý žil blízko mojej chyže. Daroval som mu zväzok dreva, ktoré som po ceste nazbieral. Povedal som mu, že sa mi úplne minulo jedlo a že som mal v pláne ísť žobrať do neďalekých indických dedín. Láskavo mi dal 300 rupií, za ktoré som si kúpil nejaké jedlo a vrátil som sa do svojej chyže. Ako sa ukázalo, nepotreboval som ísť žobrať. Niektorí z mojich priateľov začali tiež prichádzať a obdarúvať ma jedlom a tak som bol schopný stráviť v tej istej chyži tri mesiace. Ako sa blížilo leto a pastieri sa mali vrátiť, nemal som, kde byť, tak som vyliezol na iný kopec, kde som našiel inú malú jaskyňu, kde som ostal po ďalšie tri mesiace. Toto miesto mi pripadalo pohodlné a ani raz som nepociťoval k nemu nejaký odpor.

Tvárou v tvár prekážkam
Je faktom, že sa praktikujúcemu, keď robí svoju prax, objavia prekážky. Aj ja som mal takú skúsenosť. Počas môjho pobytu v malej pastierskej chyži bol mojím susedom starý Ind, ktorý nemal rodinu a žil sám. Obyčajne tam Indovia na zimu neostávali, ale keďže som tam ostával, zostal tam tiež, lebo si myslel, že by som mohol byť jeho spoločníkom. Tento starý muž bol uctievačom Šivu a získal určité magické sily. Keďže sme boli susedia, obvykle som mu dával pohár čierneho čaju s trochou masla. Mal ten čaj veľmi rád a bol k nemu pripútaný. Jedného dňa sa mi maslo minulo a bolo by nezmyselné darovať čierny čaj bez masla. Toto ho nahnevalo, hoci som si to v tej dobe neuvedomoval. Obvykle mi obratom daroval čapáti a nejakú zeleninu a obecne hovoriac, to bol milý chlapík. Avšak jedného dňa použil na môj čaj svoju magickú silu a ten čaj sa nemohol uvariť. Nezáležiac na tom, koľko som dal do hrnca čaju, voda ostávala bez chuti. Voda nemala chuť, ani keď som do nej dal soľ. Nechápal som to. V tom čase snežilo v horách, tak som si myslel, že by to mohlo byť nejak spôsobené roztopeným snehom v rieke, ale po nejakom vyšetrovaní som zistil, že tento divný jav nemá nič spoločné s takými vecami. Po nejakých dňoch, keď sa situácia nemenila, som myslel, že by som mal ísť za Gen Ješe Thobdänom a spýtať sa ho na to. Šiel som za ním a daroval mu nejaké drevo a spýtal sa ho, či sa jeho čaj varil alebo nie. Tiež som ho požiadal o radu ohľadom mojich plánov ísť žobrať. Povedal mi, že svoj čaj bol schopný uvariť tak, ako vždy. Potom som si pomenul, že ten problém začal, keď som prestal dávať čaj svojmu indickému susedovi a uvedomil som si, že to musí byť jeho magická moc, ktorá pôsobí tie problémy. Ale nebolo nič, čo by som mohol urobiť. Dokonca aj môj spánok bol nekľudný: snívalo sa mi, že sa moje telo mení na niečo podobné beznohej žabe. Niekedy sa moje telo premenilo na vrecovitý útvar. A inokedy sa mi snívalo o hrnci z červenej hliny a rôznych šteňatách. Nevedel som ako bojovať s magickou silou starého muža, keďže som ja sám nemal takú silu, okrem mojej oddanosti Trom klenotom. Keďže to bola prvá skúsenosť s takýmito vecami, ktorú som v živote mal, nemal som prostriedky pre boj s jeho magickou silou. Keď som sa vrátil domov, rozdelil som zbytky môjho čaju na dve kopy, z ktorých jednu som dal tomu starému mužovi. Vysvetlil som mu, že keďže sa mi minulo maslo, myslel som, že nemá zmysel mu darovať len čierny čaj. Tiež som mu ukázal ako variť čaj a tej samej noci som bol schopný úrobiť bohatý vývar ako obvykle.
Následkom tejto udalosti som sa rozhodol, že je nebezpečné, ak praktikujúci nezíska v priebehu svojej duchovnej praxe aspoň trochu sily. Krátko na to som sa rozhodol, že sa od neho odsťahujem a nájdem si na pobyt vzdialenejšie miesto. Jedného dňa, keď sa chystal odísť za prácou do miestneho bridlicového lomu, povedal som mu, že sa sťahujem niekam do nižšie položenej časti hory. V skutočnosti som sa vyšplhal na omnoho vyššie a vzdialenejšie miesto a takto som mu unikol. Tam som ostal nejakú dobu. Po tomto strete, hoci sa objasňuje veľa iných spôsobov, ako odvrátiť čiernu mágiu, pomyslel som si, že by bolo múdre, keby som získal nejakú vlastnú silu. Rozhodol som sa ostať v malej jaskyni blízko Tibetan Children´s Village a urobiť tam intenzívne ústranie na Samotného Jamantaku (Ekalavíru), hrozivý aspekt Maňdžušrího. Potom som začal s potrebnými prípravami na ústranie. Čhamdo Geše mi dal dve kilá jačmennej múky, ktorú som používal na výrobu obetných koláčov. Gen Lamala, ktorý bol ďalším z miestnych pustovníkov, mi dal 40 rupií, za ktoré som si kúpil nejaké ďalšie veci, ktoré som potreboval a okamžite som šiel na ústranie. Ústranie som vykonával bez náhlenia, čo zahŕňalo opakovanú meditáciu na božstvo Jamantaku s jeho atribútmi a prostredím a recitáciou špecifického počtu mantier. To mi zabralo asi päť mesiacov. Počas ústrania som v snoch videl veľa priaznivých znamení - obecne také, ako sú zvuky sekania mäsa, sekačiek na trávu, supov a tak ďalej, mäsožravcov ako sú sokoly a ženy predávajuce mäso. Každú noc som mal sny a niektoré z nich boli veľmi strašidelné. V neskoršej časti môjho ústrania som mal dostatok zásob, ale počas skoršej časti som musel ísť dvakrát žobrať do obchodu pri škole v Tibetan´s Children Village. Niektorí ďalší pustovníci, čo žili blízko, mi tiež darovali jedlo a iné potreby, ktoré si sami vyžobrali. Keď nastal čas, aby som vykonal rituálne obetovanie ohňa. Nazhromaždil som všetky potrebné materiály. Spoliehajúc sa úplne na božstvo Jamantaku, sa znaky prekážok zmenšili a moje srdce sa uvoľnilo. Ostal som tam jeden rok a potom som šiel do Triundu, kde som ostal v malej jaskyni po štyridsať dní, ale prechádzajúci turisti mi pripadali byť dosť rušiví.
Aby som dosiahol ďalšie miesto, musel som nejakú dobu šplhať, ale keďže som sa na jednom mieste nezdržiaval dlhú dobu, presunul som sa do nižšej jaskyne, ktorá bola uprostred lesa. Táto jaskyňa bola veľmi vlhká a bola na pobyt veľmi nepohodlným miestom. Tiež som tam mal iné ťažkosti, hoci som mal priaznivé sny. Čo sa týka mojej vybavenosti, bol som skutočne v úbohom stave. Toto ma odrádzalo a povstala vo mne myšlienka na odchod, čo ma veľmi rozosmutnilo.

Zintenzívnenie praxe
Pokiaľ sa jedná o spôsob ako praktikovať tantru, Láma Congkhapa veľmi zdôrazňoval, že praxi štádia zavŕšenia by mala predchádzať hlavne prax štádia rozvoja. Obecne trvá zdokonalenie štádia rozvoja tri roky. Nasledujúc radu Congkhapu som sa rozhodol najprv zavŕšiť meditáciu štádia rozvoja. Po tom, čo som sa takto rozhodol, snívalo sa mi o starej pani, ktorá mi darovala veľmi lahodné jedlo, niečo čo vyzeralo ako roztopené maslo a čhang v trojuholníkovom pohári. Obetina bola mimoriadne lahodná a tak som to celé vypil. Potom som jej povedal, že aj keby to bolo roztopené maslo, tak by som to dokázal vypiť celé. Cítil som veľkú nádej, že ak budem praktikovať, môj potenciál určite dozreje, tak som urobil pevné rozhodnutie praktikovať úprimne. Najprv som začal meditovať na štádium rozvoja a nasledoval som systém Čakrasamvaru. Každý deň som robil dve meditačné sedenia. Na začiatku každého sedenia som stručne meditoval bod po bode na štádium rozvoja. Okrem toho som meditoval aj na nejaký aspekt štádia zavŕšenia, aj keď počas týchto sedení som meditoval hlavne na Stupne cesty k osvieteniu (Lam Rim). V tom čase som cítil k tomu miestu silný odpor. Aby som odvrátil také myšlienky, čítal som životopis Milaräpu a to mi pomohlo. Z hĺbky srdca sa ma dotkla jeho odvaha a konečné dosiahnutie osvietenia. Slzy mi stekali po lícach, keď som čítal o ťažkostiach, ktoré podstupoval a modlil som sa k nemu s jednobodovým sústredením. Po tom, som už nikdy nemal takú averziu k zotrvávaniu v meditácii. To miesto bolo na zimu príliš chladné, tak som sa presunul na miesto, ktoré používali dedinčania pre kravy a jeden mesiac som sa tam v jeseni zdržal. Aj tam však bolo pre mňa príliš chladno a tiež to bolo veľmi ďaleko, aby som mohol ísť žobrať, tak som sa presunul do prázdnej chyže pri Gen Ješe Thobdänovi a ostal som tam na zimu. Pred týmto posledným sťahovaním, som občas, keď som robil vizualizácie mojich praxí štádia rozvoja, mal skúsenosť neobvyklého svetla. Hoci moja hlavná prax bola Heruka, tiež som denne praktikoval Vadžrajogíni. Počas rituálu vytvorenia seba ako božstva Vadžrajogíni prichádza krok, v ktorom sa vykonáva mentálna recitácia, ktorú som robil dvakrát denne po dobu dvadsiatich dní. V tej dobe som použil nejaké peniaze, ktoré boli darované pre dobro ľudí, ktorí zomreli, čo zatemnilo moju myseľ. Tak som sa rozhodol nepoužívať také obetiny, ktoré boli darované za mŕtvych, mysliac si, že to bude nakoniec môj pád. Nuž ten pustovník, ktorý vlastnil chyžu, kde som sa zdržiaval, sa mal vrátiť a tak som musel odísť. Nemal som odvahu stať sa takým ako Milaräpa a žiť bez jedla, ale zároveň som bol odhodlaný nedotýkať sa darov, ktoré ľudia vystavili v mene mŕtvych.
Jedného dňa, ako sa blížilo leto, som sa vydal hľadať jaskyňu, v pustom údolí, ktoré je naproti Dhauladharskému pásmu, nad kopcom, kde sa zdržiaval Gen Ješe Thobdän. Myslel som si, že by som tam mohol ostať na noc a tak som si zobral nejaké potreby a na chrbát som si vyložil posteľné prádlo. Keď som došiel do údolia, miesto toho, aby som našiel jaskyňu, som len zistil, že to je úbohé miesto pokryté skalami a ďalšími skalami. Medzi všetkým tými skalami som bol úplne skľúčený. Obecne som začínal deň recitovaním modlitby Gurujógy šiestich sedení. Potom, keď som si dal čaj, som pozoroval svoju motiváciu a ak som nebol schopný rozvinúť taký správny postoj - prianie prospieť druhým - , že mi zvlhli oči, moje cnostné činy nemali moc a v ten deň nebolo moje srdce v mieri. Nech zomriem sám v mojej jaskyni bez toho, aby mi bol niekto nablízku, ako keď v neobývanom údolí zomrie divý kôň. Ak sa toto prianie naplní, budem úplne spokojný. Modlil som sa rovnako ako Milaräpa, ale nedokázal som nájsť žiadne miesto, kde by som ostal a noc sa rýchlo približovala. Avšak práve vtedy som mal víziu svetla. Dokonca aj keď som zavrel oči vízia nezmizla. V skutočnosti, keďže to bola mentálna manifestácia, keď som zatvoril oči, ešte zosilnela. Potom som analýzou objektu pozorovania, zistil, že je to prázdny priestor naplnený všetkoprestupujúcim svetlom a rôznymi kvetmi. Tá skúsenosť bola neopísateľná. Keď som mal túto skúsenosť, robil som mentálnu recitáciu Vadžrajogíni a bolo to asi na desiaty deň desiateho mesiaca tibetského kalendára, keď vo mne prvýkrát povstalo intenzívne, blažené teplo. Teplo začalo v pupku, bola to skúsenosť podobná vyskakujúcim iskrám ohňa.
Tej noci som mal veľmi významný sen, kde som videl znaky ohľadom mojej úspešnej návštevy na Západe. Zatiaľčo som meditoval na svetlo, dokázal som ho rozšíriť, či stiahnuť na veľkosť malej bodky. Niekedy som meditoval na to svetlo v pupku, avšak väčšinou som nasledoval systém Heruku s piatimi božstvami, ktorý som uprednostňoval a meditoval som na svetlo v srdci. Dôvod, pre ktorý som to robil, bol, že keď som si zobral svetlo ako objekt pre sústredenie mysle, mohol som bez obtiaži pohybovať svojou energiou kamkoľvek som chcel. Teda dokázal som bez nejakých ťažkostí sústrediť svoju myseľ v srdci a tam meditovať. Kým som robil takúto meditáciu, objavovala sa vo mne zvláštna blaženosť. Hoci to nebola úplná blaženosť, bola určite lepšia než akékoľvek obyčajné potešenie. Preto som súhlasil s Khedrub Sengge Ješem, ktorý povedal: "Po veľkej blaženosti, môžeme, ak naozaj praktikujeme, zakúsiť zvláštnu blaženosť."
Takže vďaka tejto malej skúsenosti som praktikoval túto metódu s väčším úsilím. Recitoval som krátke manuály Guhjasamadži, Héruku a Jamantaku a vložil som svoju silu a úsilie do hlavnej praxe meditovania na metódu miesto múdrosti. Keď som túto prax nasledoval po jeden rok, získal som významné dosiahnutie. Bol som schopný vtiahnuť energiu do ústredného kanála. Ako povedal Congkhapa, človek by si mal všímať znaky, keď vstúpi prána do ústredného kanála. V mojom prípade, som si mohol tieto znaky všímať, ale neobjavovali sa rýchlo. Moja skúsenosť bola, že prána len ťažko prestupovala čakrami môjho tela. Niekedy som sa cítil odradený, ale nevzdal som sa, lebo som nemohol robiť nič lepšie, než túto meditáciu.

Prax štádia zavŕšenia
Od tej doby som nemohol pokračovať v meditácii na štádium rozvoja a bol som prinútený zmeniť svoju meditáciu na štádium zavŕšenia. Naozaj neviem, čo spôsobilo túto zmenu, ale mohlo to byť spôsobené objavením sa svetla alebo tým, že som meditoval na štádium rozvoja v mojich minulých životoch. A tak mysliac si, že by nebol rozdiel v tom, či dokážem vytvoriť realizáciu štádia zavŕšenia, som ostal pri meditácii na štádium zavŕšenia. Niekedy, dokonca aj keď prána neprestupovala mojími čakrami, som sa nenechal odradiť, ale posilnil som svoje odhodlanie praktikovať meditáciu aj za cenu svojho života. Niekedy, keď sa prána odchýlila od čakier, zostúpila dole do môjho pravého a ľavého stehna, čo mi spôsobovalo ukrutnú bolesť. Takéto ťažkosti trvali dva či tri roky. Potom sa však rok po roku moja prax zlepšovala. Ako prešiel čas, začali mi ľudia nosiť viac a viac darov, ale ja som naďalej jedol to isté jednoduché jedlo ako predtým. Všetky dary som odkladal stranou, obzvlášť tie, ktoré mi darovali v mene zosnulých ľudí a daroval som ich vysokým lámom. Môj systém meditácie sa týka vytvárania blaženého tepla. Ale len vytvorenie blaženého tepla v tele nestačí, malo by vstúpiť do ústredného kanála, lebo ak teplo ostáva mimo centrálneho kanála, je blaženosť neúplná. Ak by sa stalo toto, neuspokojili by ste sa s blaženosťou a začali by sa objavovať rôzne znamenia. A medzi tými skúsenosťami je nebezpečie vzdania sa sľubov. Hovorím to z vlastnej skúsenosti: v tomto štádiu je túžba na vrchole. Ak nedokážete dosiahnuť dostatočnú blaženosť, hrozí nebezpečie, že budete viac pritahovaný k ženám. Z tohoto pohľadu by som povedal, že je tento systém meditácie nebezpečný. Pokiaľ ide o mňa bol som schopný sa takým prekážkam vyhnúť prostredníctvom praxe bdelosti. Väčšinu tejto meditácie som robil v lese nad Tibetan Children´s Village. Štruktúra mojej meditácie na toto a na iné praxe bola založená na altruistickom zámere pomáhať druhým. Dosiahol som pevnú realizáciu a pochopenie pre zvláštnu kvalitu altruistickej ašpirácie pre osvietenie. Toto bolo vďaka láskavosti J.S.Dalailámu, ktorý nám, každému z nás neustále vyvetľoval, že my sme len jedna osoba, zatiaľ čo ostatní sú nespočetní. Vložil som energiu do rozvíjania altruistickej apširácie pre osvietenie kontemplovaním rovnosti všetkých cítiacich bytostí, ktoré sú v esencii rovnaké v tom, že sú zbavené šťastia a sú lapené v utrpení. Vďaka sile tohto altruistického postoja sa moja meditácia na blažené teplo do veľkej miery zlepšila.

Rada Jeho Svätosti Dalajlámu
Jedného dňa, než zomrel, poradil mi bývalý opát kláštora Namgjal, aby som šiel na audienciu s Jeho Svätosťou a keď som sa s ním stretol, vyrozprával som mu všetky moje skúsenosti a okolnosti za posledných sedem rokov. O rok neskôr bol za mnou poslaný muž z Úradu J.S. Dalajlámu, aby mi daroval 60 rupií (úrad dáva každému pustovníkovi 60 rupií mesačne). V srdci som si neprial tento dar prijať, ale keďže toho muža za mnou poslali osobne, prijal som ho a začal som si kupovať lepšie jedlo. Toto zlepšenie nemalo na moju duchovnú prax zlý účinok. Na druhú stranu, vďaka znakom, ktoré ukázali Ochrancovia Dharmy, obzvlášť Paldän Lhamo, som získal dôveru, že sa moja prax zlepšuje. Potom som meditoval po dva roky vo vysokohorských oblastiach a sťahoval som sa z jaskyne do jaskyne. Hoci som počas mojej meditácie pozoroval znaky pokroku, ešte som tie znaky nedokázal udržať trvale. Ale ako nasledoval rok za rokom, sila mojej bdelosti narastala. Po ďalších dvoch rokoch takej praxe prišli nejakí západní doktori, aby vyšetrili a zmerali moje vnútorné teplo. Boli schopní na základe toho vyšetrenia získať určité pochopenie vnútorného tepla. Pred ich návštevou som si myslel, že sa moje zrieknutie a altruistická ašpirácia rozvinuli a tak som šiel navštíviť Jeho Svätosť. Avšak on sa o tieto veci nezaujímal a nič sa ma na nich nepýtal. Musel som dvakrát vysvetliť sovje pochopenie filozofického náhľadu, ale on moju interpretáciu nijak nekomentoval. Z toho som uhádol, že moje pochopenie náhľadu nebolo úplné. Pokiaľ sa jedná o texty, o ktoré som sa opieral, mal som, čo sa týka náhľadu len nejaké poznámky. Dokonca som sa ani nepokúšal čítať kapitolu o Zvláštnom vhľade v Stupňoch cesty (Lam Rim), ktoré napísal Congkhapa, lebo som si myslel, že tomu neporozumiem, lebo som v mladosti neštudoval.
V tom čase som v mojej praxi vnímal Prázdnotu. To, že sa Prázdnota objavovala vo svetle, ktoré som zakúšal, stačilo na rozvinutie mimoriadnej realizácie vzájomne závislého vznikania. Dokázal som pochopiť, že Prázdnota je neprítomnosťou vrodenej existencie, hoci sa zdalo, že túto realizáciu je možné potvrdiť, Prázdnotu samotnú nebolo možné potvrdiť. Úplné vysvetlenie možné nie je. Krátko nato som mal ďalšiu audienciu. Opäť nebola Jeho Svätosť spokojná s mojím pochopením a navrhla mi, aby som prečítal sekciu o Zvláštnom vhľade vo Veľkom výklade stupňov cesty (Lamrim Čhenmo) a potom mu o tom podal správu. Po návrate z audiencie som začal čítať sekciu o Zvláštnom vhľade vo Veľkom výklade, ale nečítal som ju podrobne. Po šiestich mesiacoch som mal ďalšiu audienciu. Jeho Svätosť sa ma opýtala, či som čítal veľkú sekciu o Zvláštnom vhľade alebo nie. Odvetil som, že som ju nečítal. Opäť preskúmal moje pochopenie a keď zistil, že bolo ešte stále neúplné, poradil mi prečítať buď Veľký komentár Sakjapov, alebo sekciu o Zvláštnom vhľade vo Veľkom výklade stupňov cesty (Lamrim Čhenmo), zdôraznil, že niet inej alternatívy. Nasledujúc jeho radu, som sa vyšplhal na kopec na Tibetan Children´s Village. Zobral som si so sebou Veľký výklad stupňov cesty (Lamrim Čhenmo). Ostal som v jaskyni jeden rok. Začal som čítať Stupne na ceste (Lam Rim) od začiatku a keď som došiel po kapitolu o Zvláštnom vhľade, začalo sa mi v snoch objavovať veľa významných znakov, indikovali môj úspech v nájdení správneho náhľadu. V jednom sne som videl mužov a ženy, ktorí sa od seba nedali rozlíšiť, muži nosili ženské oblečenie a ženy nosili mužský odev a tak ďalej, čo indikovalo prirodzenosť Takosti. Okrem toho som mal veľa iných čudných snov. To, že som si prešiel túto kapitolu mi naozaj pomohlo získať hlbšie pochopenie pohľadu. Po tom, čo som si v úplnosti prečítal veľkú sekciu o Zvláštnom vhľade, vyhľadal som ďalšiu audienciu s Jeho Svätosťou a vysvetlil som mu moje pochopenie náhľadu. Vysvetlil som mu spôsoby, ako rozpoznať objekt negácie, ako pochopiť Prázdnotu spoliehajúc sa na dvôdenie závislého vznikania a porozumieť závislému vznikaniu na základe poznania prázdnoty. Jeho Svätosť bola mojim vysvetlením potešená, napriek tomu vzniesol malú námietku k môjmu popisu objektu negácie. Tak som si myslel, že nebudem schopný rozpliesť konečný uzol v pochopení náhľadu. Po tom, ako sa vrátil z audiencie, mi v tú samú noc niekto v sne ukázal text a povedal, že je Osemtisíc veršov (pradžňápáramita sútra). Avšak, keďže som nedokázal prečítať nadpis, vysvetlil som si zmysel toho tak, že moje pochopenie nebolo ešte úplné. Opäť som si prečítal kapitolu o Zvláštnom vhľade a kontemploval som o rôznych prostriedkoch ako chápať objekt negácie. Je možné analyzovať vlastnú podstatu bytostí a javov, ale ja som po niekoľko dní väčšinou analyzoval a meditoval o prirodzenosti "ja" alebo bytosti. Potom som sa jednej noci tesne pred úsvitom náhle prebudil zo sna. Tesne pred tým niekto v mojom sne porcoval mäso, hovoril, že to mäso darovala Jeho Svätosť. Keď som dostal svoj podiel, zrazu som sa zobudil. Po tom, som už nemohol zaspať, tak som ešte ležal na posteli a analyzoval som objekt negácie a prázdnotu skutočnej existencie a získal som mimoriadne pochopenie prázdnoty.
Chcem tu zdôrazniť, že miesto pozorovania podstaty iných javov, je efektívne analyzovať podstatu "ja" alebo bytosti. Ak to chceme robiť, je nápomocné, ak pozorujeme spôsob akým existuje "ja" a pokračujeme analýzou toho, ako sa javí mysli, vyšetrujeme, či ja existuje v piatich agregátoch spoločne alebo jednotlivo. Keď sa oprieme o tieto analýzy v spojení s logikou vzájomne závislého vznikania, môže byť naše pochopenie skutočnej prirodzenosti javov naozaj hlboké. Toto som cítil, keď som ležal na posteli a analyzoval tieto veci. Práve keď sila mojej realizácie prázdnoty takmer zmizla, znovu som zaspal. Opäť som mal zvláštny sen. Prichádzal som k domu, kde bolo veľa jedla a veľa dievčat, ktoré spievali tibetskú pieseň AMA-LE-HO. Potom som sa ocitol v izbe a ako som tam sedel prišlo ku mne dievča s krčahom plým čangu a s pohárom a povedala, že to bol dar od Jeho Svätosti a že by som ho mal vypiť v ten okamih a na tom mieste. Ako sa mi ten pohar dostal do rúk, prebudil som sa a zistil som, že už je deň.
Odvtedy, kedykoľvek som videl nejaky odkaz k otcovi Nágardžunovi alebo jeho duchovnému synovi Arjadévovi, ktorý sa týkal závislého vznikania, ako sa cituje v textoch Congkhapu, napĺňalo sa moje srdce radosťou a pochopenie, ktoré som získal sa stávalo sviežejším a sviežejším. Naviac moje pochopenie náhľadu nemizlo, naďalej som zakúšal v meditácii svetlo ako aj predtým. Potom som mal jedného dňa audienciu s Jeho Svätosťou a vyložil som mu moje pochopenie náhľadu. Bol mnou skutočne mimoriadne potešený. Potom sa ma už na žiadne otázky nepýtal, vďaka čomu som získal istotu. Potom som zostúpil dole a rok som ostal pri škole T.C.V. V tom čase prišli za mnou doktori, aby skúmali moje vnútorné teplo. Po vyšetrení, hoci neviem, čo ich vedecké testy ukázali, uznali, že bolo vytvorené teplo.

Ústranie vo vzdialenejších oblastiach - ďalšie prekážky
Opäť som sa vyšplhal na vzdialené miesto, hlboko v lese, ktoré nikdy nenavštívil žiadny Tibeťan či iný človek. Než som sa tam presťahoval, snívalo sa mi o malomocných a o chorých ľuďoch bez nôh a bez rúk. Avšak bez ohľadu na tie strašidelné sny som nadalej ostával v tej vzdialenej jaskyni vo vzdialenom údolí, kde nebolo vidieť ani jediného človeka. Obecne sa vnútorná prax duchovného praktikujúceho rozvíja s tým, čím strašidelnejšie jeho vonkajšie okolie. Pre tantrického paktikujúceho je obzvlášť dôležité, aby ostával na izolovanom mieste. Kým som prebýval v jaskyni, snívalo sa mi neustále po niekoľko dní o malomocných bez nôh a bez rúk. Okrem toho ma od času, keď som tam dorazil, začal ukrutne bolieť chrbát a nemal som so sebou žiadne lieky. V minulosti, keď som trpel hnačkou, mi niekedy priatelia nosili lieky, ale nikdy som o to nestaral, ani som si nemyslel, že by som to potreboval. Teda aj keď som mal túto veľkú bolesť, ani som nepomyslel na to, že by som si mal dať lieky. Miesto toho som nasledoval príklad veľkého Lámu línie Kadam, ktorý si takto vyliečil lepru a meditoval som intenzívne na dávanie a branie, čo je prax, kde si vizualizujume, ako dávame úžitok a šťastie druhým, zatiaľ čo sami prijímame škodu a nešťastie. Po mesiaci ma bolesť prešla a ilúzie spôsobené miestnym duchom sa tiež upokojili. Ale musím povedať, že tento miestny duch bol mimoriadne mocný. Zdalo sa, že je pánom všetkých duchov v oblasti. Cesta k miestu, kde som obvykle bral vodu bola veľmi strmá a ďaleko od jaskyne. Obvykle som brával 20 litrovú umelohmotnú nádobu. Avšak nezávisle na tom, ako som usiloval dávať si na ceste pozor, trikrát som spadol na tom istom mieste. Nezávisle na tom, ako som sa snažil dávať si pozor alebo ako som sa tomu snažil vyhnut, spadol som a keďže bola tá oblasť veľmi nehostinná a kamenistá, vždy som si ublížil. Iný raz, som si šiel oprať šaty a okúpať sa v blízkom potoku. Po tom, ako som tak urobil a vracal som sa späť, dokonca aj keď bola moja bdelosť jasná, som sa pošmykol nazad do potoka a premočil som si celý spodný diel rúcha. Bol som presvedčený, že za tieto veci príhody musí byť zodpovedná nejaká iná sila, čo ma trochu hnevalo. Keďže som tam šiel, aby som praktikoval tak dokonale, ako som mohol, nikdy som nelámal na svoj oheň konáre stromov, aby som nevyrušil zvieratá alebo duchov. Ale veci sa nezlepšovali. Za nejaký čas som dvakrát spadol pri vchode do moje jaskyne - raz - keď som niesol vodu a raz, keď som si niesol suché poleno na oheň. Okrem toho sa mi snívalo o červíkoch, hmyze, hadoch a škorpiónoch a skutočne som aj narazil na veľkého čierneho hada, ktorý sa voči mne hrozivo postavil, keď som šiel k jazierku.
Pomyslel som si, že by som s tým mal niečo urobiť. Uvažoval som o tom, že aj Buddhovia a Bódhisattvovia sa museli manifestovať v hrozivých formách, aby skrotili neposlušné bytosti. V minulosti som dokázal prekonať akúkoľvek prekážku meditáciou na dávanie a branie. Ale už som vyčerpal tieto pokojné prostriedky. Takže teraz, aby som odstránil tieto prekážky, som rozvinul vadžra pýchu Jamantaku a recitoval jeho hrozivú mantru, Jamarádžu, po jednej mále každý deň a každú noc. Jednej noci som mal čoskoro po tom, ako som začal robiť toto, sen, ako bojujem s veľkým tmavým mužom. Nezdalo sa, že by bol manifestáciou nejakého boha, či ducha a ja sám som bol vo svojej obyčajnej podobe. Okolnosti toho snu boli nasledovné: na začiatku snu som dokola obchaádzal malú oblasť, ktorá mala tvar kruhu, v jej strede boli malé deti a v rukách držali tenké povrázky. Povrazy sa omotali okolo mojich nôh a zaplietli sa. Rozčúlil som sa a požadoval som po tých deťoch, nech mi povedia, že kto im nakázal to urobiť. Ukázali na veľkého tmavého muža. Potom som sa ho spýtal, že prečo a keď mi neodpovedal, začali sme zápasiť. Po chvíli odstúpil a prijal porážku. Potom som odrezal tie povrazy mojím nožom na zeleninu a zbytok som roztrhal kameňmi, hoci ich nebolo treba odrezať úplne všetky. Ten zápas som vyhral a to isté sa mi snívalo ešte dvakrát. Často som ho hodil na zem, zatiaľ čo som recitoval slová prijímania útočiska v Buddhovi, Dharme a Sanghe. Po jeho tretej prehre sa tmavý muž začal zmenšovať, až kým sa nestal takým malým, že som ho mohol strčiť do diery v zemi. Začal som prikrývať dieru kameňmi, aby som s ním skoncoval, keď mi v tom zabránili ľudia, z ktorých niektorí vyzerali ako sadhuovia zatiaľ čo iní ako Bhutánci. Po tomto som už nepadal. Tieto prekážky som prekonal vďaka praxi môjho osobného božstva Vadžrabhairavu alebo Jamantaku.
Hoci som mal v pláne tam ostať aj cez zimu, blízky potok, z ktorého som bral vodu ,sa postupne zmenšil a kvôli studenej vode, čoskoro zamrzlo aj jazierko. Takže som v jaskyni nedokázal ostať viac ako 4 mesiace. Presťahoval som sa do jaskyne blízko retreatovej chatky Gen Ješe Thobdäna, kde som ostal po dobu jedneho roka. Potom som sa presunul do jaskyne vyššie na kopci, ked som ostal takmer tri roky. Tu sa znaky môjho meditačného pokroku stabilne zväčšovali. Než zomrel Jongdzin Ling Rinpočhe, dokázal som mu oznámiť, že keď bolo priaznivé počasie a zhromaždili sa iné priaznivé okolnosti, dokázal som v meditácii zakúšať tri rozpustenia - bindu bieleho javu, červeného nárastu a čierneho takmer-dosiahnutia, hoci toto neboli skutočné skúsenosti, ale len niečo, čo ich pripomínalo. Ak by to boli skutočné rozpustenia tak, keď by sa manifestovali, všetko konceptuálne myslenie by ustalo, čo je kvalitou vysoko realizovaných jogínov. Teda keď sa zhromaždili vonkajšie a vnútorné podmienky, dokázal som si uvedomovať všetky rôzne úrovne rozpustenia. Jongdzin Ling Rinpočhe bol mojou správou veľmi potešený. Zatiaľ čo som potom ostával v tej istej jaskyni, zasvitlo vo mne skutočné šťastie, lebo som získal skúsenosť neoddeliteľnej blaženosti a prázdnoty. Čo je niečo, čo vám nemôžu dať druhí, ale sa dá získať len pre vás samých. Až do toho bodu som strávil v týchto rôznych jaskyniach dvanásť rokov, ale keďže som si prial zapodievať sa prenikavejšou meditáciou, spýtal som sa jeho Svätosti, či by som sa mal presunúť na iné miesto. Poradil mi, aby som tak urobil a presťahoval som sa do dediny v Kinnaure. Ale sotva som tam ostal pár mesiacov, musel som začať chodiť tu a tam, aby som sa pripravil na moju návštevu Západu. Odišiel som na jeseň a cez zimu som šiel do Bodhgaje. V nasledovných rokoch som odišiel do Ameriky, aby tam doktori mohli skúmať moje vnútorné teplo. Stručne popíšem okolnosti tej návštevy.

Vedecký test - návšteva Ameriky
Tantra sa popisuje ako technika na transformáciu túžby na cestu duchovného rozvoja. Nuž s výnimkou jogínov, ktorí sú veľkými adeptami a ktorí nie sú závislí na vonkjších okolnostiach, je mojou skúsenosťou, že my, ktorí sme ešte stále na ceste sme na nich závislí. V textoch sa hovorí, že závisiac na zmyslových objektoch, môže praktikujúci zvýšiť svoju vnútornú realizáciu. Avšak počas mojej návštevy v Spojených Štátoch som bol miesto stretnutia sa s priaznivými vonkajšími okolnosťami konfrontovaný s prekážkami. Narazil som tam na mnoho ťažkostí. V tradícii praxe, ktorá je známa ako Šesť jóg Náropu, sa vnútorné teplo popisuje ako základ tantricke praxe. Funkciou tohto tepla je vytvoriť rýdzu prítomnosť Veľkej blaženosti. Keď je skúsenosť blaženosti a tepla rovnako silná a sú sprevádzané potrebnými okolnosťami, stanú sa vnútorné kanály prirodzene poddajnými a vnútorná energia plynulou. Takže teplo, ktoré je hlavná sila spôsobujúca, že kanály sú použiteľné a Veľká blaženosť, ktorá je závislá na teple, sú dva esenciálne faktory anuttarajógatantry. Tantrické texty vysvetlujú, že aby sme zvýšili silu blaženého tepla, je treba sa spoliehať na vonkajšie podmienky, ktoré sú v harmónii s našou mysľou. Hoci nie je vhodné sa oddávať luxusu, nakladať si na seba veľké ťažkosti tiež nie je nápomocné. Než som prišiel do Ameriky, podstúpil som mnoho ťažkostí. Musel som dvanásť hodín cestovať autobusom z Dharamsaly do Dílí po nerovných a točitých cestách. Táto tvrdá jazda vytriasla celé moje telo, čo ma donútilo zvracať. Potom som musel niekoĺko hodín cestovať lietadlom. Nemal som čas dobre si odpočinúť. Vlastnou skúsenosťou som zistil, že meditácia sa veľmi vzťahuje ku klimatickým podmienkam. Keď som nakoniec prišiel do Ameriky boli deň a noc úplne prehodené oproti tomu, ako som bol zvyknutý. Prišiel som o desiatej ráno, ďalší deň som si odpočinul a vyšetrenie začalo deň po tom napriek tomu, že som sa cítil vyčerpaný, čo nie je pre meditáciu prospešné. Pred tým než vyšetrili moju meditáciu, mi doktori odobrali krv. Pre tantrického praktikujúceho sú červené a biele esencie, z ktorých krv tvorí červené, esenciálnym materiálom, ktorý dodáva energiu praxi a netreba ich strácať. Následkom toho som cítil, že je moje telo ťažké a letargické. Môj spánok bol tiež nezvykle ťažký. Test trval tri dni, prvý deň mi odobrali krv, čo vo mne vyvolalo úzkosť a obavy, že to ovplyvní moju meditáciu. Hlboko som oľutoval tento nemúdry začiatok. Ďalší deň urobili vyšetrenie môjho mozgu a nasledujúci deň sa mal konať skutočný test mojich energií a telpa. Počas nášho pobytu v Amerike, bolo počasie obecne studené, voda v jazerách a v riekach bola zamrznutá a snežilo. Naviac bolo laboratórium, kde mali prebiehať testy zámerne zmrazené. Vyzliekli mi moje vrchné rúcho, takže celá moja horná polovica tela bola odhalená, okrem pásu. Ak by som tam mohol meditovať, bolo by to v poriadku, ale vďaka chladu laboratória a strate krvi som bol oslabený. Pred vsúpením do meditácie vykonali sériu testov, aby zmerali môj fyzický stav. To trvalo dlhú dobu a moje telo zamrzlo. Potom ma náhle požiadali, aby som začal s meditáciou. Môj vankúš, ktorý bol zo špongie, neposkytoval môjmu chrbtu stabilnú podporu. Cítil som, že vďaka tomu moja vnútorná energia zamrzla v pupku a nedokázala vstúpiť do kanálov dokonca ani po pol hodine. Ako sa to píše v texte, zmrazená energia spôsobila, že sa telo triaslo a chvelo. Akokoľvek som sa usiloval to potlačiť, neuspel som. Tak som si začal robiť starosti, že moja meditácia ten deň nebude fungovať. Preto som nachvíľu prestal a odstránil som vankúš. Sediac na zemi, som meditoval znova, zmenil som sústedenie z pupku na srdce. Tento krát sa moje energie stali rýchlo ohybnými. Vďaka požehnaniu troch klenotov som bol schopný vtiahnuť energiu do kanálov, čo by bolo ťažké aj za normálnych okolností. Obvykle sa sústreďujem svoju vizializáciu buď na pupok alebo na srdce v závislosti na podmienkach v danom čase. Ak sila tepla klesá, dá sa obnoviť intenzívnou vizualizáciou na pupok. Aby som vtiahol energiu do kanálov, je lepšie robiť vizualizáciu na srdci. Keďže pri tejto príležitosti nevstupovala energia do žiadneho z kanálov, keď som začal znovu meditovať, sústredil som sa na srdce. Spomenul som, že moja meditácia nebola taká silná ako obvykle. Ale vedci, ktorí boli jej svedkami, si mysleli, že to bolo skutočné úžasné. Karma Geleg, ktorý ma sprevádzal, mi povedal, že od začiatku do konca to trvalo päť hodín, ale mne sa zdalo, že to trvalo len dve hodinky. Neskôr mi Karma povedal, že proces merania môjho fyzického stavu pred meditáciou a prvá časť meditačného sedenia, keď som mal problémy, trvala asi hodinu. A potom robili štyri hodiny všemožné testy na meranie mojej dychovej frekvencie, tepu, teploty môjho tela a tak ďalej. Skrátka vykonali akékoľvek testy, ktoré chceli. Keď meditačné sedenie skončilo, mohol som podľa výrazov na tvárach vedcov povedať, že boli spokojní a aj to povedali. Prostredníctvom svojich nástrojov dokázali vidieť veci, ako je teplo, pohyb vnútornej energie a krvi a moje mozgové vlny. Ale sú určité veci, ktoré nie je možné zmerať pomocou prístrojov, ako je neduálna múdrosť Veľkej blaženosti a Prázdnoty, ktorá je koreňom realizácie. Preto tantrické texty hovoria, že základnym princípom tantry je vytvoriť prostredníctvom vtiahnutia, ustálenia a rozpustenia vnútornej energie v ústrednom kanáli, subjektívnu blaženú múdrosť. Na základe vlastnej skúsenosti som zistil, že to je pravda. Ak narastá blažené teplo, nie je ťažké urobiť kanály a vnútorné energie poddajnými vlastnej vôle. Preto by bolo bez subjektívnej múdrosti veľkej blaženosti, ktorá uskutočňuje prázdnotu, ťažké získať nad vetrami a kanálmi kontrolu. Sám Lama Congkhapa chválil múdrosť Veľkej blaženosti ako životnú silu tantrickej cesty.
Po tom, ako som sa vrátil z Ameriky, som si pozbieral svoje posteľné prádlo a tak ďalej a nateraz ostávam v Dharamsale, aby dostal nejaké učenia od Jeho Svätosti Dalajlámu a podal zprávu o mojej návšteve rôznym úradníkom, ktorí s ňou maju čo do činenia. Takže toto je stručný príbeh môjho života. V súčasnosti som nedosiahol žiadnu realizáciu, ktorú by mohli vidieť ostatní ľudia. Ničmenej prežívam mier a šťastie, ktoré má len málo ľudí. Či už ste slávni alebo nie, realizácia závisí na vašom vlastnom úsilí a musíte ju zakúsiť vy sami.

Na jeseň odišiel Lobzang Tänzin z Dharamsaly, aby sa zúčastnil na učeniach, ktoré odovzdával Jeho Svätosť Dalajláma v Manali. Kým tam bol, z neznámeho dôvodu ochorel, ale nešiel za doktorom, lebo sa radšej liečil meditáciou, tak ako to robil predtým. Po učení sa vrátil do svojej pustovne nad Dharamsalou, ale jeho stav sa nezlepšil. Pustovník, ktorý mu bol spoločníkom požiadal doktora, aby Lobzang Tänzina navštívil, ale ten potvrdil vlastné pocity Lobzanga Tänzina, že jeho nemoc nemožno vyliečiť liekmi.

Zomrel v Dharamsale na jeden z hlavných svätých dní buddhistického kalendára, ktorý pripomína deň, keď Buddha zostúpil z nebeskej ríše Trájastrimša, kde učil svoju matku. Ako skutočný jogín ostal po smrti po mnoho dní v meditácii.

Z Anglického jazyka preložil Kunzang, originál textu je na: http://www.lioncity.net/buddhism/index.php?showtopic=82086

sobota 10. januára 2009

Kumaraka Sutta

z Pálí preložil Thanissaro Bhikkhu

Počul som, že pri jednej príležitosti sa zdržiaval Požehnaný blízko Savatthi v Džétovom háji, v Anathapindikovom kláštore. Nuž v tom čase chytalo na ceste medzi Savatthi a Džétovym hájom veľa chlapcov ryby. Skoro ráno si Požehnaný odel rúcho a nesúc svoju misku a vonkajšie rúcho sa vydal do Savatthi za almužnou. Na ceste medzi Savatthi a Džétovym hájom uvidel veľa chlapcov, ako tam chytajú ryby. Vidiac ich podišiel k nim a povedal im: "Chlapci, bojíte sa bolesti? Nemáte radi bolesť?"

"Áno pane, bojíme sa bolesti. Nemáme bolesť radi."

Potom s uvedomením si významu toho, Vznešený pri tej príležitosti zvolal:

Ak sa bojíte bolesti,
nekonajte zlý skutok -
otvorene ani tajne.
Ak konáte, či budete konať
zlé skutky,
neuniknete bolesti:
chytí vás
aj keď budete utekať.

z Anglického jazyka preložil Kunzang, zdroj: http://www.accesstoinsight.org/tipitaka/kn/ud/ud.5.04.than.html

piatok 9. januára 2009

Ako som začal nasledovať Buddhovu cestu


Ctihodný Jin Šun

Ako cestujeme cestou života, nevyhnutne sa stretneme s temnotou a mnohými neočakávanými ťažkosťami. Avšak temnota nie je večná a ťažkosti nakoniec istotne prekonáme. My, ktorí sa rodíme do ľudskej ríše, sa musíme spoľahnúť na našu ľudskú existenciu a využiť ju, aby sme postúpili do vyššej a jasnejšej ríše. Musíme si udržať zdravie a harmóniu naších tiel a myslí. Musíme byť racionálni, srdeční a oddaní a nesmieme upadnúť do zúfalstva. Náboženská viera je teda dôležitá.

Ktokoľvek, kto nemá vieru, alebo má nedostatočnú vieru v náboženstvo, ľahko prepadá frustrácii a má sklon odmietať seba samého. Často prebývajú v stave melanchólie a zúfalstva. Taký človek môže skĺznuť do stavu mysle, kde zle zaobchádza s druhými, trpí ťažkou hystériou alebo spácha samovraždu. Ľudský život, ktorý sa stal zlým a skazeným, je vskutku strašný! Toto je obzvlášť problém v tejto modernej dobe. Ľudské mysle sa neustále ženú za väčším bohatstvom a materiálnymi statkami. V ich srdciach je prázdnota. Chýba im zmysel života. Morálne cnosti sú čim ďalej slabšie a slabšie. Náboženstvo, ktoré slúži na liečenie ľudských sŕdc, je v súčasnosti jasne potrebnejšie než kedykoľvek predtým.

Dovoľte mi vám vysvetliť, ako som získal vieru v buddhizmus. V roku 1918 som začal s náboženským hľadaním a skončil som výberom buddhizmu. Posledným krokom bolo to, že som vstúpil do kláštorného rádu. Ako som dospel k výberu buddhizmu? Teraz, keď sa to pokúšam vložiť do slov, zisťujem, že je ten výber ťažké vysvetliť.

Narodil som sa a bol som vychovaný v roľníckej rodine. Vďaka chudobe som sa musel v rannom veku vzdať svojho štúdia. Avšak začal som študovať čínsku medicínu a fráza "Medicína je kráľovskou cestou k nesmrteľnosti" ma viedla k uctievaniu Cesty nesmrteľných. Šen Nungova Materia Medica [a iná taoistická klasika ako Bao Pu Zi (Kniha Zachovania majstra solidarity)]*, ktorá hovorí o medicíne užitočnej na predĺženie života a alchýmii, vzbudila moju vieru v náboženstvo Cesty nesmrteľných. Naviac som vyhľadal ezoterické "Umenia zázrakov", ako je veštenie za pomoci zručného rozmiestnenia nebeských výhonkov a pozemských konárov a za pomoci zaklínadiel a kúziel.

Pridal som sa k Asociácii Tong Šan, v ktorej som študoval umenia šamanizmu a hypnózy. V tejto dobe som bol úplne pohĺtený čarodejníckym náboženstvom Cesty bohov a venoval som veľkú pozornosť fenoménu dlhovekosti jednotlivca a mystycizmu. To rozšírilo moju víziu a toto hľadananie pravdy malo na mňa dobrý vplyv.

Tápal som v temnote tejto viery dva či tri roky, než môj otec zistil, čím sa zapodievam. On samozrejme neschvaľoval to, čo som robil a chcel, aby som sa stal učiteľom. S pomocou učiteľov a priateľa som začal študovať práce Lao Cu a Čuang Cu (taoistických filozofov) a zároveň som čítal niektoré moderné diela. Následkom toho sa môj náboženský náhľad začal meniť.

Nemožno povedať, že nie je spojenie medzi Lao Cu a Čuang Cu a neskoršími asketickými praxami taoistov. Filozofické princípy týchto dvoch mysliteľov sú mimoriadne hlboké a ďalekosiahle. Boli proti umelosti a požadovali návrat k tomu, čo je prirodzené a hľadali ideálnu jednoduchosť. Ich ideál nie je možné dosiahnuť. Filozofia, ktorá je pevne zakotvená v tomto svete a zapodieva sa zušľachťvaním ľudskej povahy, sa zdá byť rozumnou filozofiou, ale mne chýbala v ich filozofii sila potrebná na jej naplnenie. Iste, že život v ústraní vedený len pre pestovanie vlastného prospechu nemôže byť pre spoločnosť nijak prínosný. Myšlienky Lao Cu a Čuang Cu boli prispievajúcim faktorom môjho rozhodnutia pre buddhizmus. Taoistická filozofia a taoistické metódy seba rozvoja si získali moje sympatie. Ničmenej už som nebol žiakom taoizmu a prebudil som sa z krásneho snového sveta Cesty nesmrteľných.

Po tom, čo bola moja viera v taoizmus otrasená, nezanechal som ju. Nasledoval som ho ledabolo a vrátil som sa ku konfuciánským knihám, ktoré som študoval predtým. Konfucianizmus bol absolútnym opakom taoizmu s jeho úplne ezoterickým charakterom a náboženským individualizmom.

Konfucianizmus zdôrazňuje potrebu mentálneho a fyzického rozvoja. Ale predovšetkým sa zaoberá veľkým politickým ideálom. Je obyčajný, praktický, vážne sa zaoberá ľudskými problémami a ctí si racionálnosť. Všetko toto sú hlavné prvky čínskej kultúry. Súhlasil som s ich filozofiami a dokonca som ich chválil, ale neboli schopné naplniť prázdnotu v mojom nepokojnom srdci. Ostatní si mysleli, že som sa stal pragmatickejším, ale faktom je, že som prežíval narastajúcu prázdnotu.

Keď teraz nad tým uvažujem, zisťujem, že táto skúsenosť bola založená na fakte, že konfucianizmus kladie malý dôraz na náboženstvo. Bežným ľuďom pripadajú praktiky konfucianizmu obyčajné a praktické. Vašu cnosť, zásluhy a učenia vytvorené výhradne pre tento život nie je možné vstavať do impozantného a vznešeného návodu na život. Takému plánu chýba predvídavosť. Nedokáže priviesť ľudí do stavu, kde sú ich srdcia a mysle v pokoji (tj. do stavu, kde nie sú pohnutí ziskom alebo stratou, utrpením alebo radosťou, životom alebo smrťou) a aby v tomto kráčali vpred po ceste slávy. Môj pobyt medzi Lao Cu, Čuang Cu, Konfuciom a Menciom trval štyri alebo päť rokov.

Keď mi bolo predstavené kresťanstvo, bol som v stave rozrušenia a prázdnoty. Začal som sa o neho hlboko zaujímať. Je to náboženstvo s veľmi spoločenským charakterom. Od kresťanstva som sa naučil o vzťahu medzi oddanosťou a čistou vierou k pravému významu náboženstva. Kresťanstvo, ktoré malo vieru, nádej a lásku, malo niečo, čo konfucianizmus nemal. Študoval som Starý a Nový zákon a kresťanské periodiká ako Pravé svetlo a Duchovné svetlo. Praktikoval som modlitbu a dochádzal na duchovné obnovy. Ničmenej som sa nikdy nedokázal prinútiť k tomu, aby som stal kresťanom.

Vonkajšie príčiny pre to zahŕňali fakt, že v tej dobe bolo protikresťanské hnutie. Hoci to nemalo žiadne spojenie s kresťanskou vierou ako takou, kresťanská cirkev, spoliehajúca sa na medzinárodné pozadie sa nedokázala vyhnúť kultúrnej agresii. Hlavným dôvodom bolo však to, že bolo pre mňa ťažké prijať určité aspekty kresťanského myslenia, ako je sľub večného života pre veriacich a večného ohňa pre neveriacich. Ľudské správanie a činy (ako v srdci tak aj navonok) neboli brané za mieru tohto rozsudku. Merítkom rozsudku bolo iba to, či mal niekto vieru alebo nie. Slogan: "Nech žije veriaci, zatraťte neveriaceho" ukazuje prísne monopolistický a exkluzívny postoj. Všetkých treba zničiť okrem tých, čo patria k našej strane. Pod touto "triednou láskou" som odhlalil krutú nenávisť. Je tam tiež náhľad, že duša človeka pochádza od Boha a že táto duša sa zjednotí s telom a človekom. Podľa kresťanskej doktríny môže byť človek spasený, len ak sa znovu narodí (tj. prejde krstom pozn. prekl.). Toto znamená, že veľká väčšina ľudí ide do pekla. Vravieť, že vševediaci a všemohúci Boh je schopný takto zaobchádzať s celým ľudstvom, ktoré nazýva svojími synmi a dcérami, je poza akúkoľvek predstavivosť a je nezdôvodniteľné. Nedokázal som veriť, že Ježiš bol schopný odčiniť moje hriechy a spasiť ma.

Svetlo, ktoré som dostával od kresťanstva, trvalo menej ako dva roky a rýchlo zmizlo. Pocit prázdnoty a beznádeje zostúpil na mňa ako malá loďka uprostred búrlivých vĺn. Stal som sa emocionálne deprimovaným a niekedy som bol zmätený a ustarostený. V tomto stave hlbokej depresie som čítal hocičo, len aby som nejak zabil čas.

Náhodou som narazil na Feng Meng-Čenov úvod k Čuang Cuovi, kde hovorí: "Nie sú vari texty Čuang Cua a komentár od Kua v skutočnosti predzvesťou buddhistického myslenia?" Moje srdce poskočilo a začal som skúmať buddhizmus. Avšak získať informácie o buddhizme bolo ťažké a nebolo ľahké získať kópie buddhistických textov. Navštívil som kláštory a všade hľadal, ale dokázal som získať a prečítať len: Lung-šu-čing-tu wen, Čin-kang čing hsi-šu, Jen-tieňen-mu, Čuan-teng lu, Fa-hua čing a poškodenú kópiu Hua-yen čing šu-čao čuan jao a Čung lun.**

Prirodzene som nedokázal tým spisom porozumieť, lebo pre začiatočníka, ako som bol ja, to bolo priťažké. Napriek tomu, to bola práve moja neschopnosť porozumieť, ktorá ma prinútila ísť týmto smerom. Bol som ako dieťa fascinované luxusným okolím, túžiace poznať a učiť sa. Hoci som im dokázal porozumieť len čiastočne, vtedy som si začal uvedomovať neobmedzenosť buddhizmu.

Neskôr som narazil na článok opáta Tai-Hsu s názvom: "Metóda pre domáce štúdium buddhizmu" a len vtedy som bol schopný začať svoje štúdium na jednoduchej úrovni. Prečítal som viacero úvodných kníh, ako aj niektoré práce zaoberajúce sa buddhistickými školami Madhjamika a Vadžrajána. Hoci mi stále chýbalo pochopenie, buddhizmus sa stal mojím vznešeným ideálom a moja viera neustále narastala. Pevne verím, že učenia o zákone karmy sú najbližšie realite našej životnej situácie. Je to vďaka poznaniu tohto, že zanecháme to, čo je zlé a obrátime sa k tomu, čo je dobré. Nasledovaním tejto cesty sa zmeníme z obyčajnej ľudskej bytosti na mudrca. Dokonca aj keď spadneme, pokiaľ ostaneme na ceste, dosiahneme pokrok a úplné osvietenie. Nie je to len vecou hľadania konečného útočiska. Na našej ceste k osvieteniu sú tiež okolnosti, keď sa zdá, že cesta vedie k slepému koncu a napriek tomu, zisťujeme, že sa objavuje nová cesta. Tieto situácie nás poháňajú a vedú nás ďalej, takže môžeme pokračovať na našej ceste večnej nádeje.

Buddhizmus je pre mňa náboženstvom, ktoré sa nespolieha výhradne na vieru. Dobré a zlé správanie príjima za mieru posúdenia či je niekto obyčajný človek alebo svätec. Dáva dôraz na osvietenie jednotlivca a čo je najdôležitejšie, zdôrazňuje prospievanie všetkým cítiacim bytostiam. Buddhizmus kladie veľký dôraz na dokonalé osvietenie. Len prostredníctvom takého prebudenia je možné získať skutočnú slobodu. Buddhizmus je zjednotením viery, dokonalej múdrosti a súcitu. Rozvoj tela a mysle si v buddhizme berie za svoje to najlepšie, čo je možné nájsť v konfucianizme a ide ďaleko za to. Konverzia skrz dôveru, ktorá sa tiež nachádza v kresťanstve, sa tiež dá nájsť v buddhizme.

Podľa môjho názoru obsahuje buddhizmus všetko najlepšie zo všetkých náboženstiev. Je tam absolútna pravda a relatívna pravda. Každá z nich je schopná naplniť potreby každého človeka a logicky ho vedie k tomu, čo je dobré.

Vybral som si buddhizmus, aby bol mojou úľavou v tiesni a svetlom, ktoré rozjasnilo moju temnotu. Nanešťastie mi chýba prirodzená citlivosť a hoci chválim a vzhliadam k veľkej ceste bódhisattvov, musím ju ešte sám zakúsiť. Od čias, keď som si vybral buddhizmus až doteraz som žil pokojne a bezpečne, nepoznajúc nič iné než hlboký a priamy pokrok v súlade s jeho učením.

V roku 1928 umrela moja matka a môj otec ju nasledoval o rok nekôr. Ten čas bol pre mňa vhodný, aby som vstúpil do mníšskeho rádu. V mojej rodine už nebolo nič, čo by vyžadovalo moju pozornosť. Tak som sa v lete 1930 rozhodol stať mníchom. Nech sú moje telo a myseľ pohrúžené v Trojitom klenote a usilujú sa v buddhizme, v najvyššom z náboženstiev.

Preložil Čai Gao Mao, upravil Mick Kiddle, korektúry Neng Rong. (19.2.1995)

Poznámky
*V dejinách dynastie Han sa spomína 36 prác na tému terapeutiky. Niektoré z týchto materiálov sa pripisujú Šen Nungovi, mýtickému hrdinovi, z legendárneho obdobia čínskej histórie. Bao Pu Zi je alchymistický spis od Ko Hung zo štvrtého storočia nášho letopočtu.
**Prvá z prác je didactický spis napísaný v 12.storočí, druhá je Diamantová sútra, tretia je kompilácia z dynastie Sung, ktorá predstavuje základné náuky piatich škôl Čhanu (Zenu), štvrtá je známa ako Transmisia Lampy, piata je Lotosová sútra, šiesta je Avamtasakasútra, čo je základný text školy Hua-jen (jap.Kegon) a siedma je Madhjamika šástra.

zdroj obrázku: http://www.mlausa.org/img/yinshun.jpg, z anglického jazyka preložil Kunzang,
zdroj: http://www.buddhanet.net/pdf_file/miao_yun.pdf


štvrtok 8. januára 2009

Záznam o živote a učeniach Wu-Minga

Spísané Majstrom Tung-Wangom
predstaveným kláštora Han-hsin v
trinástom roku cyklu zemského draka (898)

Môj drahý priateľ, najctihodnejší majster Tung-Wang,

starý a chorý tu ležím s vedomím, že tento odkaz bude môj posledný čin na tejto zemi a že v čase, keď ho budeš čítať, už nebudem medzi živými.

Hoci sme sa nevideli, odkedy sme študovali spoločne pod vedením nášho najctihodnejšieho majstra, mnoho rokov, často som myslel na teba, ktorý si jeho najhodnejším nástupcom. Mnísi z celej číny hovoria, že si skutočným levom Buddhadharmy; ten, ktorého očí sú ako meteory, ktorého ruky dokážu chytiť blesk a ktorého hlas hrmí ako hrom. Hovorí sa, že každý tvoj čin otriasa nebom i zemou a pôsobí, že sa sloni a draci zmätenosti dávajú bezmocne na útek. Povedali mi, že tvoj kláštor nemá páru v disciplíne a že pod tvojím prísnym vedením nasledujú svoj výcvik stovky mníchov s najvyššou horlivosťou a odhodlaním. Tiež som však počul, že v oddelení osvieteného nástupcu si nemal toľko šťastia. Čo ma privádza k hlavnému bodu tohto dopisu.

Žiadam ťa, aby si obrátil pozornosť na mladého muža, ku ktorému je pripnutá táto správa. Ako stojí pred tebou, nepochybne sa hlúpo usmieva, zatiaľ čo sa cpe nakladanými uhorkami. Možno sa budeš pýtať, či je taký úplný blázon, ako vyzerá - a ak je to tak, čo ma vlastne donútilo k tomu, aby som ti ho poslal? Aby som odpovedal na tvoju prvú otázku, uisťujem ťa, že Wu Mingovo bláznostvo je úplnejšie než by sa ti mohlo zdať len podľa jeho výzoru. A pokiaľ ide o druhú otázku, môžem len povedať, že napriek jeho tuposti, alebo možno vďaka nej, avšak skôr napriek nej a zároveň vďaka nej, sa zdá, že Wu-Ming akosi nechtiac a náhodne plní úlohu veľkého Bódhisattvu. Možno ti bude nápomocný.

Dopraj mu šesťnásť hodín spánku a poskytni mu veľa nkaladaných uhoriek a Wu-Ming bude vždy sťastný. Nič od neho neočakávaj a aj ty budeš šťastný.

S úctou Čin-Mang.


Po pohrebe Čin Manga zorganizovali priaznivci jeho kláštora Wu-Mingovu cestu do kláštora Han-hsin, kde som zotrvával, vtedy ako aj dnes, vo funckii predstaveného. Jeden mních našiel Wu-minga pred bránou kláštora a keď uvidel na jeho rúchu pripnutý lístok s mojím menom, priviedol ho do môjho príbytku.

Je zvykom, že keď sa novo príchodzí mních prvý krát prezentuje pred predstaveným, trikrát sa pokloní a úctivo požiada, aby bol prijatý za študenta. A tak ma trochu prekvapilo, keď vošiel Wu-ming do izby, vytiahol z krčahu, ktorý držal pod pazuchou nakladanú uhorku, strčil si ju celú do úst a šťastne ju žviakal, pričom sa mu ústa roztiahli do bezzubého imbecilného úškrnu, ktorý sa jedného dňa stal legendárnym. Potom, čo si ležérne prezrel izbu sa nahlas pleskol po perách a povedal: "Čo bude na obed?"

Potom, čo som si prečítal odkaz od drahého starého Čin Manga, zavolal som hlavného mnícha a požiadal ho, aby zaviedol môjho nového študenta do mníšskej ubytovne. Keď odišli, premýšľal som o slovách Čin Manga. Han-hsin bolo skutočne najtvrdšie miesto výcviku: zimy boli mrazivé a v lete pražilo slnko. Mnísi nespali viac ako tri hodiny za noc a jedli len jedno jednoduché jedlo denne. Po zyšok dňa ťažko pracovali okolo kláštora a tvrdo praktikovali v meditačnej hale. Avšak beda, Čin Mang počul správne, medzi mojimi žiakmi nebol jediný, o ktorom som mal istotu, že by bol hodnou nádobou pre prijatie prenosu neprenositeĺnej Dharmy. Začínal som si zúfať, že jedného dňa, nemajúc ani jediného nástupcu, nenaplním povinnosť dozrieť na pokračovanie dharmovej línie môjho učiteľa.

Sotva by bolo možné mníchov obviniť zo samoľúbosti, či ľahostajnosti. Ich úprimná ašpirácia a discplinované úsilie boli vskutku obdivuhodné a mnohí dosiahli veľkú jasnosť a múdrosť. Ale boli príliš zanprázdnení svojou kapacitou pre tvrdú disciplínu a pyšní na svoj vhľad. Hádali sa o prestížne postavenie a moc a zápasili o uznanie. Akoby žiarlivosť, rivalstvo a ambície viseli nad kláštorom Han-hsin ako temný mrak a vcucli dokonca aj najmúdrejších a úprimných do hmly zatemnenia. Držiac pred sebou odkaz od Čin Manga som sa modlil, nech je Wu-Ming tento "náhodný bódhisattva" tým kváskom, ktorý môj recept toľko potreboval.

Na moje radostné prekvapenie sa Wu-Ming prispôsobil životu v Han-hsine ako kačka vode. Na moju žiadosť bol pridelený k práci v kuchyni, kde nakladal uhorky. Toto vykonával neúnavne a s radostnou vážnosťou zhromažďoval a miešal ingrediencie, dvíhal ťažké sudy, pupmpoval a nosil vodu a samozrejme slobodne ochutnával plody svojej práce. Bol nadšený!

Keď sa mnísi zhromaždili v meditačnej hale, obvykle našli Wu-Minga ako sedí v úplnej tichosti, zjavne bol v skutočne hlbokom samadhi. Nikto si ani len nepomyslel, že jediná hlboká vec ohľadom Wu-Mingovej meditácie bola hlboká nepravdepodobnosť, že mu meditačná pozícia s nohami skríženými v polohe lotosu, vystretým a vystredeným chrbtom pripadala tak úžasne príhodná pre hodiny dĺheho spánku, ktorý tak miloval.

Deň za dňom a mesiac po mesiaci, ako sa mnísi lopotili, aby naplnili fyzické a duchovné požiadavky kláštorného života, Wu-Ming cez to všetko preplával bez úsilia, s úškrom a pískajúc si. Hoci aj, pravdupovediac, bola Wu-Mingova zenová prax bez najmenšieho úžitku, podľa vonkajšieho výzoru ho všetci posudzovali ako mnícha veľkého dosiahnutia a dokonalej disciplíny. Smaozrejme, mohol som túto mylnú predstavu celkom ľahko vyvrátiť, ale cítil som, že Wu-Mingove jedinečné čaro fungovalo a nechystal som sa odhodiť tento najabsurdnejší zo zručných prostriedkov.

Rad za radom boli mnísi žiarliví, zmätení, nepriateľskí, ponížení a inšpirovaní tým, čo pokladali za Wu-Mingovo veľké dosiahnutie. Samozrejme Wu-Mingovi nikdy nedošlo, že jeho, či niekoho iného správanie vyžadovalo takéto posudzovanie, lebo to je záležitosť omnoho sofistikovanejšej povahy, než bola tá, ktorú bola schopná jeho myseľ pojať. Vskutku, všetko, čo sa ho týkalo, bolo také zjavné a prosté, že ho iní považovali za nezmerne uskutočneného.

Wu-Mingova nevyzpytateľná prítomnosť mala na životy mníchov neskonale rušivý účinok a podťala sieť racianlizácii, ktorá takýto rozruch obyčajne sprevádza. Jeho úplná zreteľnosť ho robila imúnnym a nezrozumiteľným pre spoločenskú pretvárku ostatných. Pokusy o lichôtky aj urážky sa stretali s rovnakým nechápavým úškrnom - úškrnom, ktorý mnísi vnímali ako samotné ostrie meča Pradžňápáramity. Nenachádzajúc v takej výmene úľavu, či rozptýlenie, boli všetci donútení hľadať zdroj a riešenie ich trápení vo svojej vlastnej mysli. Čo je však dôležitejšie a absurdnejšie Wu-Ming spôsobil, že v mníchoch vyvstalo nezlomné odhodlanie plne preniknúť učením "Veľká cesta je bez ťažkostí", o ktorom boli presvedčení, že ho stelesňoval.

Hoci som počas celého svojho života stretával mnoho najctihodnejších patriarchov Tathágatovho učenia, nikdy som nestretol niekoho tak zručného v prebúdzaní druhých k ich vrodenému Buddhovstvu, ako bol tento úžasný blázon Wu-Ming. Jeho duchovné nezmysly boli ako iskry, ktoré zapaľovali v mysliach mnohých, ktorí sa s ním zapájali do rozhovoru, oheň osvieťujúcej múdrosti.

Raz pristúpil k Wu-Mingovi mních a vo všetkej vážnosti sa ho opýtal: "Čo je v celom vesmíre najúžasnejšie?" Bez zaváhania otričil Wu-Ming mníchovi do tváre uhorku a zvolal: "Nie je nič úžasnejšie než toto!" S tým sa mních prelomil cez dualizmus subjektu a objektu: "Celý vesmír je nakladaná uhorka, nakladaná uhorka je celý vesmír!" Wu-Ming sa uchechtol a povedal: "Nehovor nezmysly. Uhorka je uhorka, celý vesmír je celý vesmír. Čo už je viac zrejmé?" Mních prenikajúc dokonalou manifestáciu Absolútnej pravdy v javoch, tlieskol rukami a zasmial sa, hovoriac: "V celom nekonečnom priestore je všetko lahodne kyslé!"

Pri inej príležitosti sa mních spýtal Wu-Minga: "Tretí Patriaracha povedal: "Veľká cesta je bez ťažkostí, len prestaň mať predsudky." Ako si môžeš užívať jedenie uhoriek, keď odmietaš čo i len odhryznút z mrkvy?" Wu-Ming povedal: "Milujem uhorky; neznášam mrkvy!" Mních sa zaklonil dozadu, akoby ho zasiahol blesk. Potom so smiechom, vzlykaním a tancujúc okolo zvolal: "Obľuba uhoriek a neznášanie mrkiev je bez ťažkostí, len prestaň uprednostňovať Veľkú cestu!"

V priebehu troch rokov od jeho príchodu sa príbehy o "Veľkom Bódhisattvovi z kláštoru Han-hsin" rozniesli po všetkých provinciách Číny. Keďže som vedel o Wu-Mingovej sláve, vôbec ma neprekvapilo, keď prišiel posol od cisára a volal Wu-Minga, aby okamžite prišiel do cisárskeho paláca.

Z celej ríše boli do hlavného mesta zvolaní predstaviteľa troch učení Buddhizmu, Konfucianizmu a Taoizmu, tam mal cisár vyhlásiť jediné pravdivé náboženstvo, ktoré sa malo učiť a praktikovať vo všetkych krajoch, ktorým vládol. Predstavu takej súťaže pre dobro ríše neschvaľujem a pravdepodobnosť, že by mohol nasledovať náboženský útlak mi robila veľké starosti. Ale príkaz od cisára nie je možné ignorovať a tak sme Wu-Ming a ja vyrazili ďalši deň na cestu.

Vo Veľkej hale sa zhromaždilo viac ako sto kňazov a učencov, ktorí mali medzi sebou debatovať. Boli obklopení najmocnejšími pánmi z celej Číny spolu s nespočetnými poradcami Syna nebies (cisára). Zrazu zatrúbili trúby, zazneli činely a všade sa vzniesli oblaky kadidla. Cisar, nesený sprievodom stráži bol usadený na trón. Po tom ako boli vykonané náležité formality dal cisár signál na začatie debaty.

Zatiaľ čo jeden po druhom predstupovali kňazi a učenci a prezentovali svoje doktríny a odpovedali na otázky, prešlo niekoľko hodín. Počas toho celého, ako sa Wu-Ming cpal svojím obľubeným jedlom, sedel zjavne spokojný. Keď sa jeho zásoba jedla minula, šťastne prekrížil nohy, vystrel chrbát a zavrel oči. Ale hluk a vrava boli príliš veľké a keďže nebol schopný zaspať bol minútu za minútou nepokojnejší a rozčúlenejší. Keď som ho pevne chyťil zozadu za krk, aby som ho usadil, ukázal cisár posunkom, aby Wu-Ming podišiel k trónu.

Keď pred neho Wu-Ming predstúpil, povedal cisár: "V celej krajine ťa chvália ako Bódhisattvu, ktorého myseľ je ako Veľká prázdnota sama, napriek tomu, si pred týmto zhromaždením ešte nepreriekol ani slovo. Teda ti teraz hovorím, nauč ma Pravú cestu, ktorú musia nasledovať všetci pod nebesami." Wu-Ming nepovedal nič. Po pár okamihoch prehovoril cisár s náznakom netrpezlivoti znova: "Možno moc dobre nepočuješ, takže ti to zopakujem! Nauč ma Pravú cestu, ktorú musia nasledovať všetci pod nebesami!" Wu-Ming stále nič nepovedal a v dave sa rozhostilo ticho, keď všetci s napätím pozorovali tohto mnícha, ktorý si dovolil správať sa v prítomnosti cisára takým odvážnym spôsobom.

Wu-Ming nepočúval nič, čo povedal cisár, ani si nevšimol to napätie, ktoré vibrovalo po celej hale. Jediné, čo ho trápilo, bolo jeho prianie, nájsť si pekné tiché miesto, kde mohol nerušene spať. Cisar opäť prehovoril, jeho hlas sa triasol od zúrivosti, jeho tvár bola červená od hnevu: "Privolali sme ťa pred toto zhromaždenie, aby si hovoril pre vec buddhistického učenia. Tvoju neúctu nebudeme už viac znášať. Ešte raz sa ťa spýtam a ak neopdpovieš, následky budú veľmi vážne. Nauč ma Pravú cestu, ktorú musia nasledovať všetci pod nebesami!" Wu-Ming sa bez slova obrátil a hľadiac do ohromeného ticha prešiel uličkou, cez dvere von. Najprv nastal nemý úžas neviery, potom dav prepukol do hlasného zmätku. Niektorí tlieskali Wu-Mingovej brilantnej ukážke nábožesnkého vhľadu, zatiaľ čo iní pobiehali hore dole v rozhorčenom hneve vykrikujúc hrozby a nadávky smerom k dverám, ktorými práve prešiel. Nevediac, či Wu-Minga chváliť alebo ho sťať, obrátil sa cisár k svojím poradcom, ale tí neboli o nič múdrejší. Nakoniec, keď vzhliadol k zbesilej anarchii, na ktorú sa jeho Veľká debata premenila, musel cisár určite pochopiť, že nezáležiac na tom, aký bol Wu-Mingov zámer, bol teraz len jediný spôsob, ako sa vyhnúť tomu, aby sa z debaty stal najvážnejší trapas.

"Veľký mudrc z kláštora Han-hsin nám zručne ukázal, že velké Tao nie je možné zaškatuľkovať do doktrín, ale najlepším spôsom, ako ho vyjadriť je prostredníctvom harmonických činov. Využijme múdrosť, o ktorú sa s nami tak súcitne podelil a pousilujme sa nech je každý náš krok taký, ktorý zjednocuje nebo a zem v súlade s hlbokým a vznešeným Taom."

Takto hovoriac uzavrel Syn nebies Veľkú debatu.

Okamžite som vybehol von nájsť Wu-Minga, ale on už zmizol v ľudnatých uliciach hlavného mesta.

Odvtedy uplynulo už desať rokov a ja som ho nevidel. Avšak občas sa v Han hsine zastaví potulný mních s trochou správ o ňom. Hovoria mi, že Wu-Ming sa túlal posledných desať rokov po krajine a neúspešne sa pokúšal nájsť cestu domov. Vďaka jeho sláve ho v každej ubytovni vítajú a starajú sa o neho s veľkou láskavasťou, avšak tí, čo mu chcú na jeho ceste pomôcť, obyčajne zistia, že sa im dostala pomoc na ich vlastnej.

Jeden mladý mních mi povedal o stretnutí, kde sa ho Wu-Ming spýtal: "Môžeš mi povedať, kde je môj domov?" Zmätený ohľadom obsahu otázky mních odpovedal: "Je domov, o ktorom hovoríš, možné nájsť v relatívnom svete času a miesta, alebo myslíš Pôvodný domov všetko prestupujúcej Buddhovskej prirodzenosti?"

Po tom, ako chvíľu zváži otázku, vzhliadoll Wu-Ming nahor a uškŕňajúc sa tak, ako bol len sám schopný povedal: "Áno."

z angličtiny preložil Kunzang, zdroj: http://www.serve.com/cmtan/buddhism/Stories/cucumber.html

streda 7. januára 2009

Rádžasutta


z Pálí preložil Thanissaro Bhikkhu

Počul som, že pri jednej príležitosti sa zdržiaval Požehnaný blízko Savatthi v Džétovom háji, v Anathapindikovom kláštore. Nuž v tom čase sa po jedle, pri návrate z ich pochôdzky za almužnou zhromaždilo v hlavnej hale mnoho mníchov, keď vyvstala takáto diskusia: "Priatelia, ktorý z týchto dvoch kráľov má viac bohatstva, viac majetku, väčšie stádo jazdných zvierat, väčšiu armádu, väčšiu moc a väčšiu silu: Kráľ Senija Bimbisára z Magadhy alebo kráľ Pasenadi z Kósaly?" A táto diskusia nedospela k žiadnemu záveru.

Potom Požehnaný, ktorý neskoro popoludní vyšiel zo svojej samoty, priešiel do hlavnej haly a s príchodom si sadol na sedadlo, ktoré tam bolo nachystané. Ako tam sedel oslovil mníchov: "Kvôli akej téme ste sa tu zhromaždili? A o čom bola tá diskusia, ktorá nedospela k žiadnemu záveru?"

"Práve, Pane, po jedle, pri návrate z pochôdzky za almužnou sme sa zhromaždili v hlavnej hale, keď vyvstala takáto diskusia: 'Priatelia, ktorý z týchto dvoch kráľov má viac bohatstva, viac majetku, väčšie stádo jazdných zvierat, väčšiu armádu, väčšiu moc a väčšiu silu: Kráľ Senija Bimbisára z Magadhy alebo kráľ Pasenadi z Kósaly?' Toto bola diskusia, ktorá nedospela k žiadnemu záveru, keď prišiel Požehnaný."

"Nie je správne, mnísi, aby synovia dobrých rodín, ktorí na základe dôvery, odišli z domova do bezdomovia, hovorili o takej téme. Keď ste sa zhromaždili máte dve povinnosti: buď rozpravu o Dhamme alebo vznešené ticho."

Potom s uvedomením si významu toho, Vznešený pri tej príležitosti zvolal:

Akékoľvek potešenie zmyslov v tomto svete,
akékoľvek nebeské blaho,
nie je hodné ani jednej šesťnástiny zo šesťnástiny
blaha z ukončenia lipnutia.

z angličtiny preložil Kunzang, zdroj: http://www.accesstoinsight.org/tipitaka/kn/ud/ud.2.02.than.html