Tak som počul: Jedného času, prebýval Bhagavan v háji Džétavana blízko mesta Šravasti a oslovil kráľa menom Prasenadžit: "Mahárádža, teraz vašej výsosti stručne vyložím podobenstvo o bytostiach samsáry a ich vášniach, lipnitiach, chybách a utrpení. Vaše veličenstvo by malo teraz pozorne počúvať a dobre o tom porozmýšľať.
"Jednu asamkhjeja-kalpu dozadu, bol istý človek, ktorý šiel do divočiny a tam ho naháňal zlý slon. So strachom a bez útočiska pred nim utekal. Potom uvidel prázdnu studňu, do ktorej visel koreň stromu. Nato rýchlo zliezol po koreni toho stromu a schoval sa v tej studni. Boli tam dve krysy, jedna tmavá a jedna svetlá, ktoré spoločne hrýzli koreň nad tým človekom. Na štyroch stranách studne boli štyria jedovatí hadi, ktorí chceli toho človeka pohrýzť a pod ním bola jedovatá zmyja.
Hady a zmyja mu nahánali hrôzu a s obavami vnímal, ako sa láme koreň stromu. V koreňoch stromu bol med včiel, z ktorého mu do úst padlo päť kvapiek. Keď sa strom zatriasol, vyrojili sa včely pobodať toho človeka. A plamene opakovane spaľovali ten strom."
Kráľ povedal: "Ako to, že musel ten človek podstúpiť také nekonečné utrpenie, pre takú malú túžbu?"
Potom Bhagavan povedal mahárádžovi: "Divočina je metaforou pre dlhú noc v nevedomosti, ktorá je hlboká a široká. Slovo "istý človek" je metaforou pre zrod v ďalšom živote. Slon je metaforou pre pominuteľnosť. Studňa je metaforou pre samsáru. Nebezpečný prechod cez korene stromu je metaforou pre život. Pár krýs, biela a čierna, sú metaforou pre deň a noc. To že hryzú koreň stromu [je metaforou pre rozptýlenie mysle, štyri hady sú] metaforou pre štyri elementy. Med je metaforou pre päť túžob a včely sú metaforou pre zvrátené náhľady. Oheň je metaforou pre starobu a chorobu a jedovatá zmyja je metaforou pre smrť.
Z toho dôvodu by si mal, mahárádža myslieť, že sú zrod, staroba, choroba a smrť strašné. Mal by si na to vždy myslieť a byť si ich vedomý. Nenechaj sa zotročiť piatimi vášňami."
Nato Buddha s vážnosťou vyslovil gáthu:
"Divočina je cestou nevedomosti,
utekajúci človek je metaforou obyčajného človeka,
veľký slon je podobenstvom k pominuteľnosti
a studňa je metaforou pre breh samsáry.
Korene stromu sú metaforu pre bytie v tomto živote,
dve krysy sú rovnaké ako noc a deň
prehryzený koreň je hnitie myšlienky na myšlienke,
a štyria hadi sú rovnakí ako štyri elementy (zem, oheň, voda, vietor).
Kvapkajúci med je metaforou pre päť túžob (dotyk, chuť, vôňa atď.),
bodnutie včiel je podobenstvom k zvráteným náhľadom,
oheň je rovanký ako staroba a chroba
a jedovatá zmyja je cestou k utrpeniu smrti.
Múdri hľadia na tieto veci takto:
Slon dokáže unaviť bytosť z putovania
Päť objektov túžby môže priviesť myseľ k nepripútanosti
a tá cesta sa volá oslobodenie človeka.
Oceán nevedomosti je miestom útlaku,
smrť - vládca nás neustále naháňa.
Treba vedieť, že zaľúbenie v zvuku a vo forme
už nie je také príjemné, keď opustí obyčajného človeka (prthagjana)."
Potom, ako mahárádža Prasenadžit počul, ako Buddha urobil túto prednášku o tom, že zrod a smrť sú vstupom do utrpnie, vyvstalo v ňom nepredstaviteľne hlboké rozčarovanie (zo samsáry). S úctivým zopätím rúk a s úctivým pohľadom povedal Buddhovi: "Bhagavan, je od Tathágatu veľmi súcitné, že prehovoril o takom hlbokom a úžasnom význame Dharmy. Teraz som zmocnený!
Buddha povedal: "Saddhu! Saddhu! (Skvelé, skvelé). Mahárádža, mal by si to praktikovať tak, ako to bolo vyložené a nebyť bez zdržanlivosti."
Kráľ Prasenadžit a tí, čo boli prítomní vo veľkom zhromaždení, boli nadšení. S dôverou (túto nauku) prijali, odovzdávali a udržovali.
Voľne preložil z anglického jazyka Kunzang, originál na: http://www.e-sangha.com/alphone/0217.html
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára